Je depresia dedičná? Doterajší výskum naznačuje, že nie. Sklon k depresii môžete len zdediť - to znamená, že deti ľudí trpiacich depresívnymi poruchami sú vystavené väčšiemu riziku vzniku tohto ochorenia (asi o 15-30% v porovnaní s deťmi zdravých rodičov).

Dedičnosť depresieje problém, ktorý je predmetom opakovaného výskumu. Zatiaľ nikto z nich nepotvrdil, že by depresívne poruchy mali byť dedičným ochorením. Aj keď sú gény jedným z faktorov ovplyvňujúcich vývoj tohto ochorenia, nie sú určujúce.

Faktory ovplyvňujúce rozvoj depresie

V súčasnosti je dominantným názorom psychológov a psychiatrov biopsychosociálne determinanty depresie. To znamená, že jeho výskyt ovplyvňujú tri typy faktorov:

  • biologické – súvisia s génovým prenosom a abnormalitami neurotransmiterov;
  • psychologické - označujú duševnú štruktúru človeka, napr. jeho reakciu na stres, spôsoby budovania vzťahov s inými ľuďmi atď.;
  • sociokultúrne – zahŕňajú vonkajšie faktory, napr. materiálne a profesionálne problémy, riziko patológie, násilia, škodlivé rodinné vzorce.

Gény sú teda len jednou z mnohých príčin vzniku unipolárnych afektívnych porúch, aj keď je ťažké posúdiť, do akej miery ovplyvňujú vznik ochorenia. Určite na 100% nepotvrdia, že depresiu bude mať aj dieťa chorého človeka.

Úloha dedičných faktorov pri výskyte depresie

Príbuzenstvo s niekým, kto trpí depresiou, ju v žiadnom prípade automaticky nerozvinie v neskoršom veku. Jediné, čo sa dá povedať, je zvýšená náchylnosť k depresívnym poruchám u prvostupňových príbuzných - pravdepodobnosť vzniku depresie je o 15-30% vyššia ako u detí zdravých rodičov

Genetická záťaž ovplyvňuje aj vek, v ktorom sa objavia prvé príznaky choroby – bolo zaznamenané, že ľudia, ktorí majú príbuzných s depresiou, pociťujú príznaky choroby v skoršom veku ako tí, ktorí nemajú žiadnu rodinnú anamnézu depresia . Navyše, čím nižší je vek postihnutých rodičov, tým väčšie je riziko vzniku afektívnych porúchunipolárne u svojich detí.

Dedenie depresie medzi súrodencami

Štúdie na jednovaječných dvojčatách ukázali, že ak sa jedno dostane do depresie, u druhého je 22-67% šanca, že sa uňho choroba rozvinie. V prípade dvojčiat je riziko nižšie - pohybuje sa od 0 do 45 %.

Dôležité je, že aj keď boli dvojčatá oddelené hneď po narodení a vyrastali v rôznych rodinách, obe si zachovali rovnaký stupeň náchylnosti na depresiu.

Depresie po rodičoch – nie vždy sú na vine gény

Hoci sklon k depresii u tých detí, ktorých rodičia trpeli poruchami nálady, je väčší, nemusí to byť spôsobené len génmi. Veľký vplyv na vznik ochorenia má aj spôsob výchovy detí a vzorce správania, ktoré im rodičia komunikujú. Ak bojujú s depresiou, ich rodičovské schopnosti sú do istej miery narušené – nedokážu svojim potomkom prejavovať dostatok tepla a patrične sa o nich starať. Preto môže byť u ich detí zvýšené riziko vzniku depresie.

Bude to pre vás užitočné

Traumatické zážitky a dedičnosť depresie

Primárnym faktorom spôsobujúcim depresiu sú núdzové situácie, ktoré spúšťajú silnú stresovú reakciu. V takom prípade by však nemalo existovať riziko prenosu ochorenia na potomkov – depresiu totiž spôsobujú vonkajšie, nie biologické faktory. Ukázalo sa to inak.

Vedci z Tel Avivskej univerzity zistili, že u potkanov environmentálny stres prispieva k určitým genetickým zmenám. Rovnaké zmeny boli odhalené u ich potomkov a ďalších generácií aj po eliminácii stresových faktorov. Na základe toho vedci dospeli k záveru, že silné emocionálne reakcie zanechávajú v génoch živých organizmov trvalú stopu, ktorú prenášajú na ďalšie generácie.

U ľudí to môže byť podobné – zdedenie zmien v DNA spôsobené mimoriadnou udalosťou môže viesť k väčšej náchylnosti k depresii a úzkosti. Tento mechanizmus vysvetľuje, prečo majú potomkovia ľudí, ktorí prežili holokaust, nižšie hladiny kortizolu – stresového hormónu. Tento symptóm je charakteristický pre posttraumatickú stresovú poruchu, ktorá môže vzniknúť okrem iného v dôsledku traumatických zážitkov.

Kategórie:

Psychiatria