Človek je celistvý. Telo sa nedá vyliečiť bez zohľadnenia psychiky. Mnohí lekári však túto skutočnosť stále ignorujú. Agnieszka Gołaszewska hovorí o pacientoch, ich očakávaniach a potrebách, ako aj o vzťahu medzi pacientom a lekárom s psychologičkou Agatou Wytykowskou
V poslednej dobe sa veľa popísalo o úlohe vzťahu medzi lekárom a pacientom v procese liečby. Prečo sa teda namiesto rešpektu a empatie tak často stretávame s priamym ignorovaním?
Situácia je zložitá. Na jednej strane máme do činenia so skostnatenými inštitúciami a ich štandardmi práce, ktoré nedržia krok so zmenami v prístupe kpacientovi . Na druhej strane zlá finančná situáciazdravotná starostlivosť-lekári , bojujúci o prežitie svojich zariadení, prestávajú venovať pozornosť kvalite života pacienta (t. j. miera uspokojenia dôležitých potrieb), cítia sa trochu odbremenení od dobrých každodenných štandardov. Konečným efektom takéhoto prístupu je strata pacienta v systéme.
Čo teda musíme urobiť, aby lekári videli pacienta, nielen jeho chorobu?
Je pravda, že psychológia je v študijnom programe medicíny dlhé roky, ale je potrebné zmeniť učebné osnovy a zvýšiť počet hodín. Lekári sa napríklad musia učiť, ako psychika ovplyvňuje každodenné fungovanie človeka, ako sa rozprávať s chorými atď. V skutočnosti sa všetci len učíme oceňovať vplyv psychiky na kvalitu života. To, čo cítime, môže zvýšiť kvalitu nášho života, zlepšiť každodenné fungovanie, ale môže to mať aj deštruktívny účinok.
Všetci vieme, že psychika je v procese liečenia dôležitá. Prečo to teda končí iba teóriou?
Lekári nevedia, ako hovoriť s pacientom. Neuvedomujú si ani úlohu svojho postoja k pacientovi v procese liečby. Od lekárov som dosť často počúval, že nie sú terapeuti. A predsa je človek celistvý. Telo sa nedá vyliečiť bez zohľadnenia psychiky.
Z čoho to vyplýva?
Prirodzenou tendenciou každého z nás je utekať pred emóciami, ktoré sú pre nás ťažké (strach, úzkosť, hnev). Ďalší pacient svojím strachom núti lekára radšej držať hubu, ísť do procedúr, štandardných otázok, aby pacient nedával najavo svoje emócie, napríklad sa rozplakal. Pretože čo s tým potom robiť, ako reagovať.
Jenaše očakávania, že nás lekár uvidí ako ľudskú bytosť, sú prehnané?
Je čas vyvrátiť jeden z mýtov. Väčšina z nás neočakáva, že ho lekár emocionálne podporí. Preto sa lekár nemusí hrať na terapeuta. Často stačí len rešpekt a súcit, teda pochopenie, že chorý sa bojí, akceptuje to a neutečie. Drobné prvky – napríklad podanie ruky, s úsmevom pozdraviť dobré ráno, opýtať sa, ako sa niekto cíti, a vypočuť si odpoveď pohľadom na pacienta namiesto vypisovania papierov. Niekedy takáto malá zmena prinesie veľmi výrazné zlepšenie vo vzťahu lekár – pacient.
Pacient v systéme zdravotnej starostlivosti – kto to vlastne je? Predmet alebo votrelec?
Naša zdravotná služba stále lieči pacientov v masovom meradle, iba ako prípady. Zvýhodňuje sa obliekaním pacienta do pyžama, čo ho ešte viac dehumanizuje. To vytvára ďalšie negatívne podmienky pre chorobný proces, ktorý je sám o sebe stresujúci. A predsa je choroba ako sterilná pôda. Aby niečo rástlo, musíme to podporovať. Starostlivosť o svoju psychickú kondíciu je teda akýmsi hnojivom. Zo samotného oplodnenia samozrejme nič nevyrastie, treba niečo zasiať (v tomto prípade podať drogu), ale vieme vytvoriť podmienky, aby droga účinkovala rýchlejšie a lepšie
Aké môžu byť účinky dobrého vzťahu medzi lekárom a pacientom?
Postoj lekára k pacientovi, ktorý mnohí nepoznajú alebo si ho nepamätajú, ovplyvňuje, či pacient bude chcieť pokračovať v liečbe, alebo či sa terapie nevzdá vystrašený a odradený. S dôverou v lekára pacient pociťuje oveľa menšiu úzkosť. To zlepšuje jeho psychofyzický stav. Je ľahšie liečiť. Pre rodinu je tiež jednoduchšie postarať sa o chorého človeka, ktorý je v lepšom emocionálnom stave (strach, nádej, viera menej). Úloha rodiny v terapeutickom procese je predsa obrovská. Reťazec pozitívnych prvkov teda rastie a jeho prvým článkom je dobrý vzťah medzi lekárom a pacientom.
Klinickí psychológovia sa v liečebných tímoch objavujú už niekoľko rokov. Stále to však nie je pravidlom. Prečo?
Po prvé, neexistujú žiadne pracovné miesta. Ale nielen. Mnoho lekárov však nevidí potrebu takejto spolupráce a nezaobchádza s psychológmi ako s plnohodnotnými členmi tímu. V skutočnosti sa obe strany, teda aj lekári aj psychológovia, len učia spolupracovať. Sú potrebné nielen organizačné, ale aj mentálne zmeny. Len správne vzdelaný študent ako lekár pocíti potrebu doplniť tím o psychológa a nakoniec ho prinútiť zamestnať ho. Je to dlhá cesta, no pozitívne zmeny sú pomaly viditeľné. Tak v to dúfajmeV konečnom dôsledku požiadavky kladené na lekárov ich prinútia osvojiť si určité návyky a stanú sa otvorenejšími pre pacienta.
Výskumný projekt – opíšte ho niekoľkými slovami. A prečo boli vybraní pacienti s neuroendokrinnými nádormi (NET)?
Možno naopak. Ľudia s NET nádormi sú špecifickými pacientmi, najmä doba prežitia pri tomto ochorení je pomerne dlhá. To umožňuje dlhšie pozorovanie. Navyše, doteraz nielen v Poľsku, ale ani vo svete nie sú takíto pacienti vyšetrení z hľadiska kvality života. Cieľom programu, ktorý sa práve začína, je zistiť, ako vyzerá kvalita ich života, ako sa mení v priebehu choroby a napokon, či kvalita života závisí od určitých psychologických charakteristík: temperamentu a stratégií zvládania. Mentálna vegetácia je pre týchto pacientov niečo fatálne, s permanentne rozsvieteným červeným tlačidlom sa nedá žiť, lebo vyhorí. Prvé výsledky by sme mali získať budúce leto.