Adopcia dieťaťa - od rozhodnutia po príchod dieťaťa domov ubehne dlhá doba. O procese sa rozprávame s Izou, adoptívnou matkou dvoch dievčat, vychovávateľkou a autorkou blogu www.naszmalyswiatek.pl. Z pochopiteľných dôvodov si želá zostať v anonymite.

Adopcia (lat.adoptio ) - je forma prijatia cudzieho človeka do rodiny, čím vzniká vzťah podobný príbuzenstvu. V súčasnosti sa adopcia v poľskom práve nazýva adopcia a chápe sa ako právne uznanie biologicky cudzieho dieťaťa za vlastné. Proces adopcie sa riadi ustanoveniami zákonníka o rodine a poručníctve.

  • Ako si spomínate na čas od nahlásenia sa do adopčného centra, kým nezazvonil TENTO telefón?

Iza:Konečne som cítil, že náš život sa uberá konkrétnym smerom. Bola som pripravená počkať, ale v porovnaní so snahou otehotnieť som vedela, že to bude úspech. Od prvej návštevy centra som sa stal súčasťou sveta, ktorý mi bol doteraz nedostupný.

S veľkou radosťou sme sa začali pripravovať na adopciu dieťaťa, urobili sme menšiu rekonštrukciu v izbe, kúpili sme napr. kočík, postieľka. Väčšina adoptívnych rodičov potvrdí, že TENTO telefón zvoní vždy, keď sa neočakáva.

Neviem, čo je to za fenomén, napokon, na informácie o dieťati čakáme od momentu získania kvalifikácie, ale u nás to bolo presne tak. Odišli sme na dovolenku do zahraničia a po troch dňoch sme zistili, že nás čaká dcérka. Cestu museli skrátiť a nepoužité lístky objednané cez internet si ponecháme na pamiatku.

Ochota adoptovať je ochota otvoriť sa dieťaťu, vziať ho do rodiny a milovať ho bezpodmienečne také, aké je.

V súčasnosti sa čakacia doba na dieťa vo väčšine centier predĺžila. Určite sa na to treba pripraviť a pamätať na to, že rodičia sú vyberaní pre dieťa, nie naopak. To znamená, že pár z neskoršieho kurzu môže dostať návrh dieťaťa skôr. Do úvahy sa berú rôzne aspekty, napríklad to, či je matka schopná na chvíľu opustiť prácu a starať sa o svoje dieťa.

  • Aké boli prvé momenty? Kedy si sa cítila ako mama?

Mali sme samozrejme veľkú radosť. Nebol čas premýšľať, bol čas posunúť svoje myslenie do rodičovského režimu. Snažili sme sa o dieťa vo veku asi 9 rokov. Je veľmi dlhá. Počas tohto obdobia som poprela vedomie, že by som sa raz mohla stať matkou. Cítil som sa trochu ako televízny divák, ktorý sleduje film o šťastných rodinách. Keď som v tom zrazu dostal rolu a mohol som sa stať jej súčasťou, ťažko som uveril, že sa to naozaj deje.

Svoju dcéru som miloval od prvého momentu, ale chvíľu mi trvalo, kým som uveril, že som naozaj jej matka. Rovnako ako ostatní. Vôbec nie horšie. Byť so svojím dieťaťom každý deň, prvé úsmevy, slová, vedomé maznanie - vtedy som asi cítila, že je naozaj moje.

Pri druhej adopcii to bolo úplne iné. Vedela som, že sa stretneme s biologickou sestrou našej dcéry, takže to, čo sme cítili, sa dá prirovnať k narodeniu druhého dieťaťa. Dievčatá sa do seba zamilovali od prvej chvíle a majú k sebe veľmi blízko.

  • Ako spoznáte svoju pripravenosť na adopciu?

Adopcia, žiaľ, nie je pre každého. U nás stále panuje mýtus, že siroty žijú v detských domovoch a čakajú len na príchod rodiny, ktorá im poskytne skutočný domov. nie je to tak. Väčšina z týchto detí má neregulovanú právnu situáciu, veci sa ťahajú roky, čím sa pripravujú o šancu na novú rodinu.

V posledných rokoch sa adopcia ponúka aj ako alternatíva napríklad k in vitro. A nie je to také jednoduché. Musíte pochopiť, že adopcia nie je náhrada. Je to len iná cesta k rodičovstvu. Do adopčného centra prichádzajú väčšinou ľudia, ktorí sa podobne ako my dlhé roky snažia o svojho biologického potomka. Preto je také dôležité vyrovnať sa s vlastnou neplodnosťou, nedostatkom biologického dieťaťa.

Pripravenosť na adopciu je pripravenosť prijať celú biologickú minulosť dieťaťa, batožinu skúseností, ktoré so sebou prináša. Toto sú základné požiadavky na úspešnú adopciu.

Ak nás bolesť a túžba budú sprevádzať aj naďalej, môže sa stať, že namiesto radosti z adoptívneho rodičovstva príde sklamanie. V určitom okamihu sme s manželom cítili, že je čas uzavrieť určitú kapitolu v našich životoch a vydať sa touto cestou smerom k rodičovstvu.

  • Manželské páry, ktoré sa cítia zrelé na adopciu, často pociťujú veľký strach z celého postupu. Mohli by ste im poradiť?

Postup môže trvať veľmi dlho. Najprv musíme zhromaždiť príslušné dokumenty, potom trvá mesiace, kým zostanemepozvaní na školenie pre budúcich rodičov. Čakajú nás ešte rôzne psychologické testy a pohovory. Po skončení kurzu očakávame, že kvalifikačná komisia rozhodne, že sme pripravení dieťa adoptovať.

Ak sme o svojom rozhodnutí úprimne presvedčení, nebojte sa procedúr. Toto je chvíľa, aby ste sa otvorili iným ľuďom, ktorí sú na tom rovnako ako my, a predovšetkým sa otvorili sebe a svojmu manželovi. Je čas premýšľať o oveľa viac a možno to napraviť.

Bude to pre vás užitočné

CESTA K PRIJATIU

KROK 1.Manželský pár si vyberie adopčné centrum, od zamestnancov
sa dozvie, aké podmienky musia byť splnené, aby si mohli adoptovať dieťa.
KROK 2.Kandidáti predložia požadované dokumenty (životopisy,úplná kópia sobášneho listu, potvrdenia o príjme,
z ambulancie, od všeobecnej lekár zdravie, duševné zdravie, názory z práce, spoločná
fotografia), centrum žiada do registra trestov výrok
o bezúhonnosti
KROK 3.
Testy a rozhovory s psychológom a pedagógomKROK 4.
Zamestnanec navštívi kandidátov doma, skontroluje svoje životné podmienky.KROK 5.
Po ukončení skupinového školenia komisia vydá stanovisko.
KROK 6.Kvalifikovaní kandidáti očakávajú na telefóne
s informáciou, že centrum môže navrhnúť konkrétne dieťaKROK 7.
Budúci rodičia sa stretnú s dieťa.
KROK 8.Rodina vypracuje žiadosť
Pracovníci adopčného centra pomáhajú pri jeho príprave,podajú návrh na súd spolu s kompletným súborom dokumentov a zúčastnia sas rodinou celého súdneho konania
KROK 9.
Súdne pojednávania sú zvyčajne dve. Počas prvých
súd súhlasí s prevzatím dieťaťa domov. Po určitom čase
nasleduje druhá, vybavovanie právnych formalít.

Postup sa môže líšiť v závislosti od adopčného centra – ktokoľvek
môže zaviesť dodatočné požiadavky.

  • Ktoré deti majú najväčšiu šancu na adopciu?

Zdravé a malé deti nájdu svojich rodičov čo najskôr. Žiaľ, je ich málo, určite menej ako kandidátov na rodičov.

Väčšina párov si chce adoptovať bábätko kvôli možnosti byť s dieťaťom už od útleho veku, prechodom z tzv. plienky do dospelosti a pretože tieto deti nenesú takú batožinu smutných zážitkov.

Treba však pripomenúť, že bábätká prichádzajúce na adopciu sú väčšinou menšie respnadmerne zaťažená, napr.biologická matka pila tehotná (riziko FAS), fajčila, nechodila k lekárovi, má duševnú chorobu. Pri adopcii takého malého dieťaťa sa musíte pripraviť na to, že nie je jasné, do akej miery to ovplyvnilo jeho zdravie. Nie je však samozrejmé, že dieťa sa bude vyvíjať abnormálne.

Napriek tomu, že budúci rodičia rozhodujú o tom, aké dieťa môžu prijať, je dôležité nedržať sa týchto ustanovení rigidne, ale zamerať sa na zváženie konkrétneho návrhu dieťaťa. Poznám prípady, keď rodičia vyhlásili, že si adoptujú iba zdravé dieťa, a rozhodli sa adoptovať mierne zaťažené 2-ročné dieťa, pretože sa cítili, že je to ich dieťa.

Adoptovať si staršie dieťa je o to ťažšie, že do našej rodiny vstupuje so spomínanou batožinou zážitkov, často traumatických. Musí prejsť dostatok času, aby sa s ním nadviazalo puto a vytvorila sa nová, dobre fungujúca rodina. Niektorí psychológovia tvrdia, že to musí prejsť, kým bolo dieťa bez nás. Nie každý je na to pripravený.

Najdôležitejšie je rozhodnúť sa osvojiť si dané dieťa vedome, spoločne a po zvážení všetkých pre a proti. Je to rozhodnutie na celý život.

  • Kedy je najlepšie povedať svojmu dieťaťu, že bolo adoptované?

Adoptované dieťa má právo dozvedieť sa pravdu o svojom pôvode. Preto sa nie je čoho báť a diskusie na túto tému odkladať. Čím je dieťa mladšie, tým lepšie bude znášať fakt, že sa nenarodilo matke. Tým, že ich vychovávame v otvorenosti adopcie, mu dávame pocit, že napriek tomu, že nie je naším biologickým dieťaťom, je nami bezpodmienečne milované.

Pri čítaní svedectiev adoptovaných dospelých, ktorí sa o adopcii dozvedeli ako dospelí, môžete jasne vidieť, že sa cítia byť podvedení rodičmi, ktorých tak milovali. Väčšina otcov a matiek, ktorí žili toľko rokov v klamstve, sa uzatvárajú do rozprávania o pôvode svojich detí a necháva ich samých so svojimi dohadmi. Je pre nich nesmierne ťažké to všetko utriediť a pochopiť, a predsa, v ich koži by sa každý chcel o sebe dozvedieť pravdu.

Niektorí rodičia sa určite boja, že ich dieťa prestane milovať. A láska je niečo, čo cítime, nie naša DNA. A vo väčšine prípadov sa dieťa o adopcii aj tak dozvie. Je teda lepšie, aby tieto informácie postupne a podľa veku odovzdávali milujúci rodičia a nie „láskavý“ človek v najmenej vhodnej chvíli.

Cítim sa byť matkou presne tých detí, aké súMohla som o tom snívať. Keby som vedel to, čo viem teraz, ušetril by som si veľa rokov námahy, návštev lekárov, zbytočného míňania peňazí. Len by som trpezlivo čakal, kým sa mi narodia deti.

Ak si adoptujeme staršie dieťa, prirodzene si pamätá svoju biologickú rodinu. Človek by však mal byť vždy otvorený všetkým jeho otázkam a pochybnostiam, rozprávať sa vždy, keď cíti potrebu. Moje deti sú momentálne v štádiu informácie, že sa mi nenarodili, lebo mamička mala „choré bruško“. Neurobilo to na nich veľký dojem, ale naozaj chceli vedieť, že to je to, čo na nich čakám. Špeciálne pre nich sme pripravili album s fotkami a naším príbehom.

  • Ako pripraviť prostredie na príchod dieťaťa do rodiny?

Väčšina ľudí vníma informácie o adopcii dieťaťa do rodiny veľmi pozitívne. S rodičmi sme sa veľa rozprávali, zoznamovali sme ich s tým najdôležitejším, čo sme sa v centre naučili. Dbali sme na transparentnosť adopcií a požiadali sme ich, aby dieťaťu otvorene a slobodne rozprávali príbeh o svojom pôvode.

V rodine už boli biologické vnučky, preto sme požiadali, aby sme sa k adoptovanému dieťaťu nesprávali inak. Myslím tým nielen to, že dieťa môže byť diskriminované, ale naopak – tety a staré mamy mu môžu chcieť „odškodniť“ všetku ujmu neprirodzeným zdôrazňovaním faktu adopcie. A má sa cítiť ako jeden z nás.

Pokiaľ ide o ďalšie okolie, neskrývajte, že si dieťa adoptujete, ani ho príliš nevychvaľujte. Moje pravidlo je, že nehovorím každému, že moje deti sú adoptované, pretože nechcem, aby to nejako ovplyvnilo ich vnímanie. Na druhej strane, ak si situácia vyžaduje, aby som o tom niekoho informoval, venujem pozornosť skôr sebe ako dieťaťu a hovorím, že som adoptívna matka.

Stojí za to vedieť

1.Osoby, ktoré sú len partnermi partnerského vzťahu, nemôžu zo zákona požiadať o adopciu. Rovnako nie je možné osvojiť si dieťa jedným z manželov, pokiaľ s tým ostatní manželia nesúhlasia.

2.Predpokladá sa, že medzi osvojiteľom a osvojencom by mal byť „primeraný vekový rozdiel“. Je zvykom predpokladať, že by nemala presiahnuť 40 rokov.

3.Zákon nešpecifikuje výšku príjmu, ktorý je potrebný na žiadosť o adopciu. Neuvádza ani počet izieb, ktoré musí mať pár, aby dieťaťu zabezpečil dôstojné životné podmienky.

4.Postihnutie niediskvalifikuje kandidátov, všetko závisí od stupňa postihnutia. Najdôležitejšie je, že toto obmedzenie nebráni správnej starostlivosti o dieťa. Kandidáti sú však diskvalifikovaní z mentálnej retardácie.

„Zdrowie“ mesačne

Kategórie:

Psychológia