Hoci názov môže napovedať niečo iné, sirotská choroba sa neobjavuje len u detí bez rodičov. Tento problém vyplýva z narušených, nesprávnych vzťahov medzi dieťaťom a jeho opatrovateľmi. Problematika sirotského ochorenia je mimoriadne dôležitá, pretože s tým súvisiace ochorenia ovplyvňujú tak priebeh vývoja dieťaťa, ako aj jeho fungovanie v dospelosti.
Ochorenie sirotysa tiež nazýva syndróm anorganického oneskorenia vývoja a hospitalizácia. Ochorenie sa vyskytuje u tých detí, ktoré nemajú dostatočne uspokojené emocionálne potreby. Sirotské ochorenie sa môže vyskytnúť u dieťaťa, ktoré je úplne zbavené rodičov, ako aj u dieťaťa, ktoré je dlhodobo v izolácii od svojich opatrovateľov (napr. z dôvodu pobytu v zdravotníckom zariadení). Ochorenia spôsobené sirotským ochorením sa zameriavajú na emocionálne problémy a nevhodné emocionálne vzťahy s inými ľuďmi, ale môžu sa vyskytnúť aj somatické symptómy.
Choroba siroty: príčiny
Najdôležitejšími faktormi, ktoré stoja za sirotou chorobou, sú nedostatok pripútanosti k opatrovateľom a pocity odmietnutia. V patogenéze ochorenia sa zohľadňuje najmä neprítomnosť matky v živote dieťaťa. Nemusí to však byť nedostatok biologickej matky – syndróm anorganického oneskoreného vývoja sa vo všeobecnosti spája s nedostatkom mimoriadne dôležitej opatrovateľky pre dieťa.
Tretí a štvrtý rok života mladého človeka sa považuje za obdobie, kedy sa môžu objaviť najvýznamnejšie dysfunkcie súvisiace s väzbou medzi matkou a dieťaťom. Dieťa, ktoré v spomínanom životnom období zažije lásku a pocit záväzku zo strany matky (alebo inej opatrovateľky), si s najväčšou pravdepodobnosťou v neskoršom veku dokáže samo vytvárať správne citové vzťahy. Problém nastáva, keď niekoľkoročné deti nemajú možnosť zažiť spomínané pocity od svojich opatrovníkov – vtedy sa môže rozvinúť sirotská choroba
Nielen samotná neprítomnosť matky / opatrovníka vedie k vzniku sirotského ochorenia. Ochorenie sa pozoruje aj u detí, ktoré z nejakého dôvodu nemajú častý kontakt s rodičmi – napríklad rodičia, ktorí trávia väčšinu svojhočas v práci alebo tí, ktorí opustili svojich potomkov kvôli ekonomickej emigrácii.
Syndróm anorganického oneskoreného vývoja sa vyskytuje u detí žijúcich v patologických rodinách. Patológie uprednostňujúce jednotlivca môžu byť závislosti vyskytujúce sa u rodičov (napríklad na alkohole alebo drogách), ale aj ich choroby (napríklad poruchy osobnosti) a správanie (napríklad fyzické násilie). Rodičia, ktorí majú ťažkosti s prejavovaním náklonnosti, zvyšujú riziko, že sa u ich dieťaťa vyvinie sirotské ochorenie. Emocionálny chlad opatrovateľov a súvisiaci nedostatok lásky (najmä zo strany matky) môžu mať za následok neuspokojenie potreby dieťaťa pripútať sa, čo môže vyústiť do osiroteného ochorenia.
Orphan disease: symptómy
Ochorenie siroty má tri fázy.
1. Protestná fázaDieťa bojuje o chýbajúce pocity a vyžaduje si ich – často plače a kričí, aby upútalo pozornosť opatrovateľov. Postupom času tieto príznaky postupne ustupujú iným, ako je agresívne správanie alebo strata záujmu o okolitý svet. Dieťa so sirotským ochorením vo fáze protestu môže mať problémy so spánkom, zažívať gastrointestinálne ťažkosti (napr. vracanie) a odmietať jesť.
2. Fáza zúfalstvaObdobie zúfalstva, ktoré nastáva po fáze protestu, môže naznačovať postupné vymiznutie problémov dieťaťa, ale rozhodne je to inak – choroba sa zhoršuje. Dieťa je čoraz viac letargické a smutné a úzkosť, ktorú prežíva, sa zvyšuje. Existujú aj ďalšie somatické problémy, ktorých príčiny sa väčšinou nedajú zistiť – u malého pacienta sa môže objaviť nočné pomočovanie a zvýšená strata hmotnosti. V dôsledku poruchy príjmu potravy pacient bledne, je náchylnejší na infekcie, môžu sa objaviť aj poruchy rastu
Charakteristickým znakom fázy zúfalstva sú motorické automatizmy. Dieťa sa môže hojdať v kresle (jedno zo správania, ktoré sa zvyčajne pripisuje sirotskej chorobe) alebo si vytrvalo cmúľať palec. Pacient so syndrómom anorganického vývojového postihnutia môže vyhľadávať telesný kontakt s ľuďmi, ktorí sú mu zdanlivo cudzí – takéto dieťa sa môže chcieť napríklad maznať s kamarátmi svojich rodičov, môže sa to týkať aj tých, ktorých dieťa vidí po prvý raz. v jeho živote.
3. Fáza odcudzeniaV tomto štádiu sirotskej choroby je dieťa maximálne pokojné. Je to zdanlivý pokoj, pretože je v skutočnosti výsledkom uzavretia sa do seba a zároveň pocitu úzkosti. Pacient vo fázeodcudzenie sa stáva pasívnym a apatickým, môže sa vyhýbať sociálnemu kontaktu. Mimika takého dieťaťa je väčšinou ochudobnená a často sa vyhýba očnému kontaktu (namiesto toho blúdi po stenách, čo sa označuje ako „strop“). Nápadná môže byť inhibícia duševného vývinu (zvyčajne sa však duševný vývin v malej miere odchyľuje od normy). Somatické symptómy vo fáze odcudzenia zvyčajne chýbajú.
DôležitéOchorenie siroty: dôsledky problému u dospelých
Deti, ktoré trpeli sirotským ochorením, môžu mať rôzne typy porúch aj v dospelosti. Pacienti môžu pociťovať problémy v kontakte s inými: na jednej strane silne potrebujú emocionálne zapojenie do vzťahu s inou osobou a na druhej strane pociťujú strach z pripútanosti. Opísaný vzťah je jedným z dôvodov, prečo u pacientov s ojedinelým ochorením zvyšuje riziko vzniku porúch osobnosti (hlavne hraničných porúch osobnosti).
V dospelosti môžu byť ľudia so syndrómom neorganického vývojového oneskorenia pasívni a chladní. Sú tiež vystavení zvýšenému riziku depresie. Pacienti môžu pociťovať poruchy koncentrácie a pozornosti, problémom môže byť aj abstraktné myslenie. Existuje tiež vzťah medzi prežívaním sirotského ochorenia a agresívnym správaním v dospelosti a tým, že sa dostanete do konfliktu so zákonom.