Mika Urbaniak: spevák, milovník jazzu. Poliak z melanchólie a Američan z optimizmu. Dcéra Urszuly Dudziakovej a Michala Urbaniaka. Nemá rád umelosť. Má pozitívny vzťah k životu aj napriek tomu, že dlhé roky bojuje s bipolárnou poruchou (BD). V rozhovore pre Poradník Zdrowie porozprávala o svojom dlhom boji s maniodepresívnou psychózou a o tom, aké dôležité je podporovať svojich príbuzných!
Anna Tłustochowicz: Lieči hudba? Zmierňuje bolesť?
Mika Urbaniak:Určite lieči. Hudba ma sprevádzala a stále sprevádza v rôznych obdobiach môjho života. Vďaka nejmôžem prejavovať rôzne emócie- pozitívne aj negatívne, t.j. hnev a horkosť. Niekedy ma prepadáva melanchólia, takže používam hudbu, aby som svetu vyjadrila, čo je vo mne.
Hudba je zbierka emócií a niekedy je ľahšie niečo zaspievať ako povedať.
Počas spievania sa môžem sústrediť na to, čo chcem textom sprostredkovať. Táto metaforická, nedoslovná forma porozumenia s inou osobou je mi veľmi blízka.Hudba je moja komunikácia so svetom- je ľahšie povedať niečo medzi riadkami v pesničke ako osobne.
Je toho veľa, čo môžete čítať medzi riadkami, však?
O zložitých veciach sa oplatí hovoriť doslovne. Každý z nás si to, čo sa skrýva medzi riadkami, môže vyložiť inak. Koniec koncov, jedno slovo má niekoľko významov.
Rozprávať sa o chorobách nie je jednoduché a vy sa tejto témy nebojíte. Trpíte bipolárnou poruchou, ktorá sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Kedy ste si uvedomili, že váš smútok je niečo viac?
Na začiatok poviem, že sa mi nepáči výrok „Mám chorobu“, pretože mňa aj ostatných pacientov stavia do pozície obete. Choroba je svojím spôsobom niečo, čo do určitej miery nemôžeme ovplyvniť. Napriek tomu vďaka nej môžete nájsť silu a pozitívnu energiu do boja.
Súhlasím s vami, že toto vyhlásenie má pejoratívny význam.
Keď som mal 19 rokov, cítil som, že so mnou niečo nie je v poriadku. Čo to znamená? Bol to dôležitý moment v mojom živote, pretože som sa musel rozhodnúť, čo chcem študovať.Bol som v tom stratený, pretože som nevedel, akou cestou sa v živote vydať a izoloval som sa od ľudí.
Pamätám si, že mi vtedy napadla jedna myšlienka: „Kiežby som mohol mať vo vrecku fľašu vodky, aby som mohol piť celý deň a vďaka tomu som mohol utopiť strachy."
Dostal som sa na vysokú školu, ale musel som ukončiť štúdium kvôli strachu z ľudského kontaktu." Urobil som to spontánne bez toho, aby som o tom vôbec premýšľal.
Bol si paralyzovaný prítomnosťou ľudí.
Cítil som tzvsociálna úzkosťznamená úzkosť súvisiacu so sociálnymi situáciami a tiež hanbu. Bolo pre mňa veľmi ťažké tráviť čas s ľuďmi.
Čo sa stalo ďalej?
Toto bol môj začiatok s depresiou.Bol som v tmavej miestnosti, nemohol som vstať z postele a mal som samovražedné myšlienkyUtekal som od života všeobecne a od toho, čo ma obklopuje.
Takže táto bezmoc ťa úplne pohltila?
Určite áno. Namiesto liečenia som začal svoje dobrodružstvo so stimulantmi. Mojím únikom bol alkohol, s ktorým som sa potreboval vysporiadať s ťažkými emóciami, aby som mohol nejako fungovať… aby som sanecítil trápne, inak alebo čudne.Alkohol ma povzbudzoval, prehlušoval rôzne emócie. Žiaľ, pár rokov som sa pozeral do skla …potom som skončil na odvykačke a začal som sa liečiť farmakologicky. Netrvalo to však dlho. Terapiu som vzdal a snažil som sa s chorobou vysporiadať sám, t.j. bez pomoci lekára a bez liekov.
Kde ste hľadali pomoc?
V najťažších chvíľach som dostal veľkú podporu od mojej rodiny. Začal som hľadať pomoc aj u terapeutov, ale bez efektu. Bola som malátna – mama, s ktorou som vtedy bývala, ma z neho vytriasla.
Jedného dňa mi dala ultimátum "buď pôjdeš na rehabilitáciu, alebo sa budeš musieť odsťahovať".
Nebúril som, len som sa rozhodol začať liečbu. Spolu s mamou sme hľadali pomoc u rôznych odborníkov, aj z alternatívnej medicíny.Vzhľadom na to, že som nepodstúpil farmakoterapiu, nemohol som sa naplno venovať terapiiTáto liečba, alebo skôr nie liečba, trvala dlho. V roku 2011 som sa zoznámila s mojím súčasným partnerom Victorom, ktorý mi tiež stanovil podmienku: „buď pôjdeš do nemocnice, alebo skončíš s nami“. Rozhodol som sa dať si opäť šancu.
Bol to predsa šok?
Verím, že mama a partner Victor mi zachránili život. Vďaka nim som tam, kde som!Ak obe neboli nastavenév mojom stave by som nebol nútený dať liečbu konečne na prvé miestoOpäť som vstúpil na nepriateľskú a ťažkú cestu liečby a cestu k nájdeniu vnútornej rovnováhy medzi životom a chorobou. Počas tejto doby som trikrát zmenil psychiatra.
Ako sa hovorí, „umenie až trikrát.“
Ale našla som správneho lekára, pri ktorom som sa cítila bezpečne a hlavne som mu mohla dôverovať.
To ultimátum muselo byť pre vás obrovský šok?
Áno, uvedomil som si, že spôsob akým žijem je neprijateľný a musel som s tým niečo urobiť.
Vďaka tomuto stavu som mohol opäť čeliť svojej chorobe, pred ktorou som neustále utekal. Prijmi teda diagnózu a urob všetko pre to, aby bol môj život aj napriek tejto chorobe čo najlepší.
Ako sa teda otvoriť lekárovi a nadviazať s ním vzťah medzi pacientom a lekárom? Ako sa začať zdôverovať s tým, čo nás bolí, premáha, mrzí, berie radosť zo života? Pretože je to náročná úloha.
Pozitívny prístup je veľmi dôležitýBez ohľadu na to, čo sa deje v najťažších chvíľach choroby, oplatí sa hľadať toto svetlo v tuneli a maličkosti a chvíle, ktoré vyvolávajú radosť. Ohromne mi to pomohlo pri zotavovaní a stále pomáha. Ako sa otvoriť lekárovi? Ide o to, že najčastejšie ľudia bojujúci s rôznymi duševnými poruchami a chorobami sa cítia veľmi osamelí a majú pocit, že im nikto nerozumie. Pretopomoc lekára je nevyhnutnáLekár je tu na to, aby pacienta viedol, našiel odvahu, dal životu novú podobu a povzbudil ho k pozitívnemu mysleniu. Má tiež empatiu a pochopenie. Stojí za to pripomenúť, že lekár je človek, ktorý nám pomáha a podporuje - vďaka tomu sa v boji s chorobou necítime osamelí.
Dobrý lekár je základ.
Keď som bol v depresii, lekár zohral kľúčovú úlohu. Predtým som bol niekoľkokrát v nemocnici Nowowiejski a bol to on, kto ma povzbudil, aby som sa tam opäť vrátil. Vypočul som si to a neľutujem to, pretože mi to veľmi pozitívne zmenilo život.
Sú bipolárne poruchy spojené so závažnými výkyvmi nálady a energie, ktoré zasahujú do vášho osobného a rodinného života? Ako žiť s mániou a depresiou? Aký je život na dvoch póloch? Prichádza pokoj medzi fázy mánie a depresie?
Každý pacient reaguje na ochorenie úplne inak. V mojom prípade to bolo veľmi odlišné.
Niekoľko mesiacov ma zasiahla depresia a potomdo 3 mesiacov boli stavy od hypománie po mániu
Aké to bolo?
V depresívnych stavoch som mal depresívnu náladu a čierne myšlienky. Nemal som silu na nič.V prípade mánie alebo hypománie som bol nabitý energiou- málo som spal, hlavu som mal plnú nápadov a cítil som sa takmer nezlomne. Len z dlhodobého hľadiska to bolo nemožné. Keď ma zasiahli fázy (najmä zmeny nálad), bolo pre mňa ťažké držať sa svojich plánov a dosiahnuť svoje ciele. Vyrovnala som sa so svojou chorobou alebo sa o mňa stará na dlhé roky a preto bolo ťažké dostať sa z fázy a konfrontovať život.Striedajúce sa fázy zavádzajú všadeprítomný chaos- neporiadok, ktorý nie je ľahké pochopiť. Postupom času som sa naučila rozpoznávať príznaky…Teraz som v rovnováhe, aj keď stále mám občas depresívne stavy. Už 2 roky nemám stav mánie alebo hypománie, vďaka čomu sa aj môj život stal tak normálnym.
Denník je pre vás druhom terapie, ktorá podporuje spoveď. Zapíšete si do nej svoje otázky a po určitom čase na ne dostanete odpovede. Čo vám ešte dáva silu bojovať s chorobou?
Vlastne som písal a modlil sa k anjelom a prosil ich o pomoc. Čo mi však dáva silu, je odhodlanie, podpora a oddanosť, ktorú dostáva od mamy a partnera. Boli chvíle, keď po mojom boku nikto nebol – aj moji príbuzní majú svoje profesijné povinnosti a rôzne aktivity – tak som sa musela so samotou nejako spriateliť.Moja spiritualita a písanie denníka mi pomohli . Od malička som si písal denník, vďaka ktorému som mal pocit, že nie som sám a že ma možno počúvať.
Inými slovami, denník je aj druh katarzie.
Áno a schopnosť hľadať odpovede na rôzne otázky.
Najprv sa odvolám na vaše slová „keď spoznáme tú správnu osobu, lieči naše dysfunkcie a strachy“. Z toho teda vyplýva, že láska a podpora príbuzných sú v boji proti chorobe mimoriadne dôležité?
Láska a podpora sú mimoriadne dôležité.
V boji s chorobou sa mi dostalo komplexnej pomoci od mojich príbuzných. Pre mňa boli motiváciou pokračovať v liečbe.
Pobyt v nemocnici sa ukázal byť začiatkom novej cesty - nadviazal som tam priateľstvá, ktoré trvajú doteraz. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa oplatí vytvárať tzv podpornú sieť, t. j. skupinu ľudí, ktorí budú pri tejto chorobe oporou.
Aká je teda podpora vašich blízkych? Čo robia, aby ste mali pocit, že nie súsme v tomto boji osamelí?
Skutočnosť, že ma prijali takého, aký som.Dostal som povolenie od svojich príbuzných byť sám sebou v stavoch depresie (depresia) a nadmernej aktivity (mánia) . Keď depresívne stavy trvali niekoľko mesiacov, môj partner a matka sa o mňa podelili, kým som našiel tie správne lieky na kontrolu choroby. Obaja mi poskytli veľkú podporu a posilnili moju ochotu bojovať s chorobou.
Je toto lúč nádeje?
Ach áno!
Bola vaša rodina chorá spolu s vami? Vaša mama, vynikajúca džezová speváčka, v jednom z rozhovorov povedala, že „si si prešiel peklom a až keď si sa vyrovnal so závislosťou od alkoholu, niečo sa zmenilo a našiel si pomoc“. Vaša matka je veľmi hrdá, že ste prekonali túto chorobu.
Žiť s niekým, kto bojuje s bipolárnou poruchou, je ťažké – v časoch, keď táto rovnováha nie je v rovnováhe, sú fázy depresie a mánie neregulované a neexistuje adekvátna liečba.
Keď som bol v mánii, mal som v sebe toľko energie, urobil som toho toľko naraz, že som touto činnosťou končil so svojimi blízkymi. Nesmierne som ich unavila. Určite boli viac ako raz na pokraji trpezlivosti.
Mali aj oni chvíle pochybností?
Moja mama mala chvíle pochybností, ale nikdy sa nevzdala. S partnerom sme si dali krátke prestávky, aby sa mohol zotaviť. Bol so mnou chorý – bol vyčerpaný, z mojej choroby upadol aj do depresií. Viac ako raz to bolo pre nás veľmi, veľmi ťažké!
Spolu s mamou a partnerom tvoríte jedinečné trio. Vidíte, že od nich dostávate veľkú podporu a je to krásne.
Ďakujeme!
Tí, ktorí túto chorobu nepoznajú a počujú diagnózu „bipolárna porucha“, sa jej môžu zľaknúť. Môže byť receptom ísť na psychoterapiu spolu s najbližšou osobou?
Áno, toto je veľmi dobré riešenie. Určite odporúčam!Čím viac ľudí je zapojených do liečby, tým je pravdepodobnejšie, že pacient znovu nadobudne rovnováhuTiež som sa bál a popieral som chorobu, vravel som si, že „mám jednoducho taký charakter“. Navyše som roky neabsolvoval farmakoterapiu. Tento strach z mojej diagnózy však prešiel.
Čo by ste poradili príbuzným niekoho s bipolárnou poruchou? Ako jej pomôcť, aby ste ju neodcudzili?
Je veľmi dôležité kontaktovať svojho lekára. Odporúčam vám, aby ste pravidelne navštevovali psychiatra.
Pre príbuzných chorého sa tiež oplatí udržiavať dobrý vzťah s lekárom - abyv prípade núdze mu mohli zavolať a požiadať o pomoc. Mali sme stratégiu, ktorá pre mňa fungovala.
Akoby ste mohli zhodnotiť svoj pokrok, teda ako to bolo v minulosti, tu a teraz? Ako sa máš teraz?
Cítim ten rozdiel. Predovšetkým som dosiahol rovnováhu - niekedy mám depresie, ale sú oveľa ľahšie ako kedykoľvek predtým.Fungujem normálne a budujem si skvelý vzťah s partneromZlepšili sa mi medziľudské vzťahy a posilnilo sa aj puto s mamou. Teraz som schopný plánovať veci, na ktoré som predtým nemal hlavu. Stanovujem si ciele a realizujem ich. Poznám sa dosť na to, aby som sa vyrovnal s prichádzajúcimi stavmi. Už viem, ako v takýchto situáciách reagovať. Chodím na terapie a som v kontakte so svojím lekárom. Je to stokrát lepšie ako to bolo a bolo to naozaj ťažké. Teraz som tiež v procese písania knihy o mojom živote a mojej chorobe s podporou Magdalény Adaszewskej. Možno sa čoskoro dostane do predaja pod vydavateľstvom Znak Literanova.
Dáma je skvelým príkladom toho, že za seba sa oplatí bojovať!
Stojí za to bojovať za úžasný, chladný a organizovaný život.
Teraz som v remisii, takže už nemám príznaky. Žijem ako normálny človek.
Náš rozhovor môžeme zhrnúť do nasledujúcich slov: diagnóza nie je veta a dá sa s chorobou normálne žiť? Chceli by ste ešte niečo povedať našim čitateľom o bipolárnej poruche?
Tá veta sa mi veľmi páči. Znie to pekne! Nič lepšie by ma nenapadlo.
Ďakujeme za rozhovor!
Prečítajte si ďalšie články vŽijem s…
- Žijem s Hashimotom: "Lekári mi povedali, aby som zjedol 1000 kcal denne"
- Žijem so zdravotným postihnutím. "Vysvedčenie dostal len na rok, lebo nikto neveril, že prežije"
- Žijem s Crohnovou chorobou: "Počul som, že odteraz sa môj život veľmi zmení"
- Žijem s Robertsovým syndrómom: "Lekári jej nedali šancu prežiť, mali sme odobrať krv mŕtvemu dieťaťu"