Svet okolo detí v SOS detských dedinkách musí byť predvídateľný a čo najbližšie k bežnému vzoru. Preto čím kompletnejšie pestúnske rodiny, tým lepšie – hovorí Magdalena Bartnik.

Rozhovor s Magdalénou Bartnik, psychologičkou, rodinnou koordinátorkou v Združení SOS detských dediniek

Prečo ste sa rozhodli zmeniť smer hľadania nových pestúnov. Kedysi stačil jeden rodič. Teraz hovoríte o otcovi a matke, nevadia vám celé rodiny s deťmi …

Hľadanie nových spôsobov, ako osloviť ochotných rodičov v našich dedinách, je čiastočne spôsobené všeobecnou krízou v pestúnskej starostlivosti. To, že je nedostatok pestúnov, neprichádza len do diskusie o ich nedostatočnej finančnej a psychologicko-terapeutickej podpore. Vyplýva to ale aj z toho, že rodičia sa chcú deťom venovať na smeny. Nechcú sa kvôli nim vzdať kariéry.
Našu ponuku smerujeme k úplným rodinám aj preto, že okrem jednej pestúnskej rodiny, ktorá vychováva deti v Karline, máme dnes už len slobodné matky. A my chceme tieto proporcie trochu zmeniť. Vidíme, ako takzvaných strýkov, teda rodinných pomocníkov v našich dedinách, deti lapajú. Dokonca sme vytvorili model pre dedinskú rodinu, aby sa nedočkavým pánom ľahšie rozhodovalo (a deti mali vhodný, aj mužský model). Ak sa vezmeme - potom naliehame na nášho otca, aby sa nevzdal kariéry. Po prvé, aby bola situácia pre ambiciózneho muža zdravá. Aj preto, aby deti videli, že niekto si zarába na domov a peniaze im nepadajú z neba.
Niekoľkokrát som sa rozprával aj so slobodnými kandidátmi na náhradných otcov. Boli však vydesení zo všetkých povinností a z toho, že museli prejsť celým náborovým procesom, identickým s budúcou matkou dediny

Proces náboru je pravdepodobne dlhý a požiadavky na pestúnov sú vysoké?

Od chvíle, keď nás kontaktujete, aby sme pracovali v SOS detskej dedinke, uplynie najmenej rok. Nezabúdajte však, že ide o opatrovateľskú a výchovnú inštitúciu, preto musíme dbať na profesionalitu ľudí, ktorí tu pracujú s deťmi. O to viac, že ​​vďaka zásade, že bratov a sestry nerozdeľujeme, sa špecializujeme na výchovu početných súrodencov –rodiny majú šesť alebo dokonca osem ľudí. Ide zvyčajne o deti s obzvlášť traumatickými zážitkami, ktoré súvisia nielen s alkoholizmom ich rodičov, používaním násilia, sexuálnym obťažovaním alebo extrémnym citovým, materiálnym a duševným zanedbávaním, ale aj s predčasným rozchodom a rozdelením medzi ostatné pestúnske rodiny, ktoré to nezvládli. s úlohou. Niektoré deti zažili aj niekoľkoročné odlúčenie v opatrovateľských ústavoch. vedia riešiť krízy, neurobia to ešte väčšie?zmätok v živote detí. Stavíme na tých s pedagogickou vervou – ktorých, nomen omen – sa snažíme podporovať. Na začiatku organizovaním 300-hodinových psychologicko-pedagogických workshopov. Potom rodičov - alebo aspoň jedného z nich - povzbudzujeme, aby si doplnili svoje vedomosti v pedagogickom štúdiu, ak takéto štúdium neabsolvovali.

A čo by rodičia mali vedieť o deťoch, ktoré im chcú pomôcť?

Mali by vedieť, že majú ťažkú ​​prácu. Prijímame deti, ktoré napríklad spia v jednej posteli so svojimi súrodencami, pretože sa o seba boja. Keď majú večeru, najedia sa a jedlo si schovajú do vreciek, pretože si myslia, že zajtra ho nedostanú. Majú problémy s učením. Majú nízke sebavedomie. Každá neistá situácia ich prinúti stiahnuť sa. Iní sú agresívni. Sú však aj deti, ktoré sú napriek ťažkým skúsenostiam šťastné a pokojné. Ako v každej rodine, aj tu medzi nimi prebieha súťaž o pozornosť a čas rodiča. Sú aj deti, ktoré majú dlhú históriu ako dieťa. Napríklad najstaršia sestra, ktorá nikdy nemala možnosť byť malým dievčatkom, pretože sa starala o svojich mladších bratov.
Okrem toho si rodičia, ktorí sa rozhodnú s nami spolupracovať, musia uvedomiť, že kladieme veľký dôraz o spolupráci s biologickou rodinou a skutočnom kontakte s ňou. Preto uprednostňujeme deti z oblastí bližšie k Detským dedinkám – aby nás mohli navštevovať biologickí rodičia. To, samozrejme, neznamená, že nechceme, aby deti zostali na dedinách čo najdlhšie, pretože ich treba čo najskôr vrátiť do biologických rodín. Naopak, zvyčajne zostávajú v starostlivosti združenia skôr, ako budú môcť viesť samostatný dospelý život. Jedným z cieľov ich pobytu v Detských dedinkách je obnoviť puto medzi dieťaťom a dospelým (v tomto prípade pestúnom).

Kontakt s biologickými rodičmi je pre pestúnov naozaj taký ťažký?

Pestúni ťažko nečakajúvďačnosť od detí, pre ktoré tak veľa robia. Niekedy však deťom chýbajú a pamätajú si svojich príbuzných najlepšie a niekedy túto vďačnosť pestúnom nepreukážu. A určite nie ako v amerických filmoch. Naši žiaci sú po dosiahnutí plnoletosti často schopní urobiť všetko pre to, aby sa vrátili do svojej biologickej rodiny. Pestún môže pomôcť dieťaťu, aby aj napriek ťažkej minulosti malo šancu prejsť životom inak ako biologickí rodičia. Nie vždy sa to však podarí a na to treba pamätať.
Ak je kontakt s rodičom toxický alebo nebezpečný, musí byť samozrejme regulovaný. Ale aj vtedy je potrebné pracovať na tom, aby si dieťa na mamu a otca pamätalo a uchovalo si ich v srdci. Biologické puto je prakticky nerozbitné – a pestúni o tom musia vedieť
K veci treba pristupovať pokojne. Rodičia v našich obciach majú skutočnú psychologickú a terapeutickú podporu, pomáhame im, aby nevyhoreli. Môžu sa poradiť so skúsenejšími pedagógmi, ktorí im opíšu priebeh ich dieťaťa. Prečo plače, je hysterická, bola šťastná a teraz je smutná. Našim zamestnancom ponúkame asistenciu účasťou na mnohých školeniach a systematickým dohľadom. Už dva roky organizujeme aj pomoc pre nové rodiny podporou „užitočnej opatrovateľky.“

Slovom práca označujete povinnosti pestúnov na dedinách. Pár som ich stretol. Milujú – a určite aj zaobchádzajú s deťmi, ktoré vychovávajú, ako so svojimi. Robia to s vášňou, z lásky. Možno sú to umelci a nie remeselníci?

Samozrejme, naši pestúni sú odvážni ľudia, ktorí – vedení potrebami srdca – chceli zmeniť a urobiť svoj život hodnotnejším a zmysluplnejším. Každopádne, takto si to sami vysvetľujú, že sa chceli pre niekoho obetovať. Boli to často bývalí zamestnanci sociálnoterapeutických klubov, učitelia, ktorí chcú mať väčší vplyv na to, čo sa deje s deťmi, ktoré vychovávajú.
Byť rodičom v našej SOS detskej dedinke je de facto práca pre profesionála. Opatrovníci sú u nás zamestnaní, dostávajú plat za výchovu detí, ako aj logistickú a materiálnu pomoc. Je to oveľa väčšie ako to, ktoré štát poskytuje pestúnskym rodinám mimo dedín.
Suma sumárum – áno, máte pravdu – sú to ľudia, ktorí svoju prácu robia s vášňou a veľkým nasadením. Majú otvorené srdce pre dieťa, ktoré potrebuje pomoc, ale aj otvorenú myseľ, aby vedeli múdro pomôcť.

Tlačové materiály

Kategórie: