Systémová terapia sa primárne používa na zvládanie problémov, ktoré vznikajú v rodinách, ale nielen - môžu ju využiť aj páry, ktorých partnerské vzťahy sa nevyvíjajú dobre. Systemická terapia je celkom zaujímavá terapia z viacerých dôvodov, jedným z nich je, že rodinám s neustálymi hádkami môže terapeut … odporučiť „kontrolované“ hádky. Prečítajte si, o čom je systémová terapia!

Systémová terapiaje jedným z mnohých rôznych typov psychoterapie. Spomedzi nich môžeme spomenúť napríklad psychodynamickú psychoterapiu, kognitívno-behaviorálnu terapiu či humanisticko-existenciálnu terapiu. Začiatky systémovej terapie súviseli s rozvojom Všeobecnej teórie systémov (OTS). Jeho autorom bol rakúsky biológ a filozof Ludwig von Bertalanffy, ktorý vyvinul OTS v 40. rokoch 20. storočia. Čo je systémová terapia, môžete zistiť rozborom zdroja názvu tohto typu psychoterapie. V preklade z gréckeho jazyka sa systém chápe ako objekt, ktorý je vo všeobecnosti väčším, súvislým celkom. Toto je základný predpoklad systémovej terapie, teda zamerania sa nielen na jedného pacienta, ktorý hľadá psychoterapiu, ale na celý systém, v ktorom takýto pacient funguje.

Čo je to systémová terapia?

Psychoterapia realizovaná podľa systémového prístupu sa zameriava na fungovanie celých systémov. Systémom môže byť v takom prípade predovšetkým rodina, ale aj jej menšie prvky – systemickú terapiu môžu využívať obaja rodičia a ich deti a len samotní manželia. V systémovej terapii je najdôležitejšie analyzovať kruhové, nie lineárne vzťahy existujúce v systéme. V lineárnom prístupe sa predpokladá, že príčina vedie k objaveniu sa účinku. Kruhový prístup zase predpokladá, že jeden jav vedie k ďalšiemu, ktorý potom ovplyvňuje ďalší jav. Táto komplikovaná veta sa dá vysvetliť celkom jednoducho. No hovoríme tu napríklad o udalostiach, ktoré sa dejú na princípe začarovaného kruhu. Nezbedné dieťa môže spôsobiť rastúcu nevôľu v matke a následne v zverenkyni - pocit, že sa zvyšujevzdialenosť rodiča od neho - v tejto situácii môže prejaviť rastúci stupeň rebélie voči nej.

Systémová terapia súvisí s niekoľkými konceptmi definujúcimi fungovanie systémovPríklady zahŕňajú:

  • emocionálne splynutie(fenomén, pri ktorom je emocionálne puto medzi niektorými členmi systému také silné, že nie je známe, či prežívajú svoje vlastné alebo skutočne len jedného človeka emócie zo systému);
  • morfogenéza(náklonnosť rodiny zmeniť svoje fungovanie);
  • triangulácia(jav, pri ktorom dochádza k zníženiu napätia medzi dvoma členmi systému, keď sa musia spoločne vysporiadať s problémami iného člena systému);
  • morfostáza(schopnosť systému udržať si stálosť).

Terapeuti vykonávajúci systémovú terapiu často čelia pomerne ťažkej úlohe. Podľa predpokladov systémovej terapie by mali byť čo najneutrálnejšie. Úlohou systemických terapeutov rozhodne nie je posudzovať, kto je zodpovedný za vznik problémov v danom systéme. Osoba, ktorá terapiu vedie, má sledovať vzťahy a spätnú väzbu existujúce v systéme a na základe svojich pozorovaní potom upozorniť členov daného systému na vzťahy medzi nimi.

Existuje situácia, keď systémovú terapiu nevedie jeden, ale niekoľko terapeutov. Nejde len o zvýšenie šance, že terapeuti budú neutrálni. Zvlášť výhodné je viesť systémovú terapiu dvoma terapeutmi (najmä ak sú rôzneho pohlavia) v situácii, keď je terapeutickým systémom pár.

Systémová terapia: aké sú jej využitie?

Najjednoduchší spôsob, ako prirovnať systém k rodine, a skutočne - systémová terapia sa používa predovšetkým v rodinnej terapii. Tento druh psychoterapie môže pomôcť v prípade porúch správania u detí, ADHD či rôznych neurotických porúch. Systémová terapia sa môže vykonávať aj v rodinách s problémami, ako sú:

  • poruchy príjmu potravy (napr. anorexia alebo bulímia);
  • psychotické poruchy (napr. schizofrénia);
  • závislosti (napr. alkoholizmus alebo drogová závislosť);
  • poruchy nálady (ako sú depresívne poruchy).

Páry, ktoré majú vo vzťahu rôzne problémy, môžu tiež najviac profitovať zo systémovej terapie. Tento typ terapie môže fungovaťpomáha napríklad vzťahom, v ktorých sú neustále hádky. Párovú terapiu možno viesť aj v situácii, keď sa vo vzťahu vyskytnú problémy súvisiace s lôžkom (napr. sexuálna frigidita u jedného z partnerov alebo skúsenosť s predčasnou ejakuláciou milenca).

Roztoky používané počas systémovej terapie

Pri systémovej terapii sa využívajú celkom zaujímavé mechanizmy, ktoré môžu v účastníkoch terapie vzbudiť prekvapenie. Jedným z nich je externalizácia. Dá sa to vysvetliť na príklade systému, ktorý sa hlási terapeutovi z dôvodu existencie porúch príjmu potravy u jedného z jeho členov – napríklad anorexie. Niekedy je prospešné odlíšiť anorexiu ako samostatnú „bytosť“, doplnkový prvok systému. To nám umožňuje pozrieť sa na problém z úplne iného uhla, ba čo viac – na pacienta bojujúceho s anorexiou, kedy všetky negatívne informácie o anorexii nesmerujú priamo k nemu, ale k anorexii (čo je v prípade externalizácie samostatným “ entita") sa nemusí vysporiadať s negatívnymi pocitmi, ktoré mohol pociťovať, keď bola na neho namierená kritika.

Systémová terapia využíva aj fenomén terapeutického paradoxu. V tomto prípade ide napríklad o situáciu, keď rodina príde za terapeutom, v ktorej stále dochádza k hádkam medzi tínedžerom a jeho rodičmi. Takýmto ľuďom na ich prekvapenie môže terapeut … odporučiť, aby sa pohádali. V takýchto prípadoch sa však na takéto hádky väčšinou dávajú prísne odporúčania, napríklad, že sa to má robiť v určitých časoch a v určité dni v týždni. Tento druh terapeutického paradoxu má za cieľ prinútiť členov systému uvedomiť si, že určité javy – v tomto prípade argumenty – sú nimi priamo ovplyvnené a ich výskyt je skutočne len na nich.

Stojí za to vedieť

Ako dlho trvá systémová terapia?

Psychoterapia je často spojená s únavným a dlhotrvajúcim spôsobom liečby, no v systémovej terapii to tak nemusí byť. Pri niektorých problémoch môže niekedy stačiť prekonať ich len niekoľkými systémovými terapeutickými sedeniami. Zaujímavé je, že stretnutia s terapeutom v prípade systémovej terapie by sa nemali konať príliš často. Štandardne sa vyskytujú každé 2-4 týždne – tento čas má zabezpečiť, aby systém – ktorý si je vedomý javov, ktoré sa v ňom vyskytujú – mal čas ich „prepracovať“ a zaviesť rôzne zmeny.

O autoroviPoklona. Tomáš NęckiAbsolvent lekárskej fakulty Lekárskej univerzity v Poznani. Obdivovateľ poľského mora (najlepšieprechádzky po jeho brehoch so slúchadlami v ušiach), mačky a knihy. Pri práci s pacientmi sa zameriava na to, aby si ich vždy vypočul a venoval im toľko času, koľko potrebujú.

Kategórie:

Psychológia