Marlena a jej manžel plánovali tri deti. Prvé tehotenstvo bolo veľmi dobré, no pôrod prebehol v siedmom mesiaci a prvé týždne života strávila v inkubátore. S druhým dieťaťom to zo začiatku nebolo jednoduché. Marlena mala problém otehotnieť a potom si ju udržať. Výsledkom bolo, že dieťa prišlo na svet dva mesiace pred plánovaným dátumom pôrodu.
S manželom sme vždy vedeli, že chceme mať viac ako jedno dieťa – hovorí 33-ročná Marlena z Varšavy, matka 7-ročnej Wiktorie a 3-ročnej Oly. - Môj manžel pochádza z mnohodetnej rodiny. Okolo sviatočného stola v jeho dome je vždy veľa ľudí. Všetci majú k sebe blízko. toto sa mi páči. Takže keď sme plánovali naše manželstvo, obaja sme si mysleli, že budú traja. Zatiaľ máme dve úžasné dcéry. A hoci sa obaja narodili s problémami, neodradilo ma to. Dúfam, že toto nie je koniec. Prvé tehotenstvo som brala dobre. Celý čas som pracovala, bola som veľmi aktívna a cítila som sa výborne. Napriek tomu sa Wiktoria narodila v siedmom mesiaci a prvé týždne života strávila v inkubátore. Lekárka z Detského pamiatkového zdravotného ústavu sa nám vyhrážala vidinou detskej mozgovej obrny, no našťastie sa mýlila. Po roku rehabilitácie drobné problémy zmizli a Wiki sa vyvíjala správne. Chýbali mi vtedy skúsenosti a sebavedomie. Sústredila som sa na starostlivosť o dieťa a… možno som trochu zanedbávala svoje zdravie. Napriek pravidelným kontrolám u gynekológa som si včas neuvedomila, že mám nádor na vaječníku. Musel som podstúpiť operáciu, po ktorej mi zostalo len 50 percent. šanca mať druhé dieťa. Nezlomila som sa, ale mala som obavy, či sa mi podarí opäť otehotnieť. A možno preto, že sme sa s manželom veľmi snažili, nevyšlo to. Nakoniec som povolil. Rozhodol som sa prestať na to myslieť. Jeden víkend som sa zúčastnila integračného stretnutia, ktoré organizoval môj zamestnávateľ. Nechýbali rôzne aktivity vrátane bungee jumpingu. Bál som sa, ale skočil som. Potom ma napadla myšlienka, že tak to bude aj s tehotenstvom. Len musím… skočiť. Prestal som sa báť, báť a premýšľať, či je teraz dobrý čas, či to zvládneme. "Je to teraz alebo nikdy," pomyslel som si a … krátko potom, ako som otehotnel.
Problémy s otehotnením
Neurobil som žiadne testy.Vzdal som sa osudu. Myslela som si, že ak je tam tehotenstvo, tak to rýchlo zistím, pôjdem k lekárovi a ten to potvrdí. Bolo to tak. Žiaľ, tentoraz sa na začiatku vyskytli komplikácie. V šestonedelí som začala krvácať. Tehotenstvo bolo rizikové, tak som bola hospitalizovaná. Išlo o klinickú nemocnicu Lekárskej akadémie na ul. Lindley. Zdalo sa mi, že by som mal mať výbornú starostlivosť, zatiaľ čo som ležal sám pre seba a zápasil s myšlienkami, čo bude ďalej. Nikto sa o mňa nezaujímal a mladá doktorka, ktorá robila ultrazvuk, nevedela nájsť ani plod! Našťastie po liekoch sa krvácanie zastavilo a po dramatickom týždni som mohla ísť domov. Potom ma počas celého tehotenstva až do pôrodu viedla lekárka zo súkromnej ambulancie. Nebolo to jednoduché. Dostal som 20 dávok progesterónu a musel som ležať mesiac a pol. Bola som na seba veľmi opatrná, zo strachu, že prídem o dieťa. Dával som si pozor na každom kroku, ale bazén som nevzdal. Chodievali sme tam celá rodina a všetci sme spolu plávali. Každopádne, keď neduhy ustúpili, mohol som normálne fungovať, no z času na čas som si dal voľno a oddýchol si od práce. Osem hodín strávených pri stole však bolo nad moje sily.
Nevoľnosť a chute v tehotenstve
Počas tehotenstva mi bolo zle. Nemal som chuť do jedla, bol som citlivý na pachy, najmä mäsa a mäsa. Všetko ma dráždilo. Mohol som jesť len melóny. Vzal som si do práce dva a niekedy to nestačilo, tak som si kúpil tretie. Nič iné mi nechutilo, možno vodné melóny a jablká. Smejeme sa, že Ola je taká melónová slečna, hoci tieto plody zatiaľ nemá rada. Okrem týchto neduhov som sa cítila výborne. Môj manžel Paweł mi veľmi pomáhal, staral sa o mňa – rovnako ako moji rodičia, ktorí sa v tom čase často starali o Wiktoriu. Cítila som sa milovaná a krásna… Všetci boli veľmi spokojní, vrátane Wiktorie, ktorá s nami počúvala a chodila na každé ultrazvukové vyšetrenie. Bola to ona, kto vybral meno pre svoju sestru. Od začiatku tam mala byť Ola a koniec! Bolo to perfektné, pretože toto meno sa k Oleńke dokonale hodí.
Predčasný pôrod
Žiaľ, do konca tehotenstva som to už nevydržala. Oleńka sa podobne ako Wiktoria pretlačila do sveta. V 31. týždni som začala krvácať. Záchranka ma previezla do nemocnice na Kasprzaka ulici, kde mi zistili 2 cm rozšírené. Dostala som lieky na zastavenie pôrodu a po pár hodinách sa všetko upokojilo. Narazila som na patológiu tehotenstva. Napriek dramatickej situácii mám na pobyt v tejto nemocnici veľmi dobré spomienky. Nedalo sa to porovnať s tým, čo som zažil predtým! Na oddelení bola príjemná atmosféra, ženy si navzájom pomáhalinavzájom a pôrodná asistentka by prišla a spýtala sa, či niečo nepotrebujete. Mala som pocit, že je o mňa dobre postarané, že všetka pozornosť sa sústreďuje na mňa a bábätko. Vyzeralo to, že tehotenstvo donášam až do konca, a predsa… 5. októbra okolo tretej ráno som sa cítila veľmi zle. Prišli dvaja doktori, urobili mi ultrazvuk a našli 5 cm rozšírené. Previezli ma na pôrodnú sálu a všetko prebehlo tak rýchlo, že som manželovi ani nestihla zavolať. Plánovali sme spoločný pôrod, ale Oleńka nám nedala šancu. Vyskočila po 15 minútach! Pôrodná asistentka a lekári so smiechom povedali: "Mama trikrát kýchla a po pôrode." Musím uznať, že zdravotnícky personál bol skvelý. Pôrodná asistentka sa so mnou po celý čas rozprávala, držala ma za ruku a ľahkým stiskom ruky mi dávala znamenia. Vychádzali sme dobre. Pred pôrodom som nechodila do pôrodnej školy. Rozhodla som sa, že keď budem pozorne počúvať, čo mi hovoria a spolupracovať s pôrodnou asistentkou, budem v pohode aj sama. A tak to bolo.
Nevyhnutný inkubátor
Žiaľ, hneď po pôrode som svoje dieťa nemohla objať a bolo to veľmi nepríjemné. Ola bola slabá a okamžite ju vzali na vyšetrenie. Na Apgarovej stupnici získala 9 bodov. Vážila 2 kg, mala problémy s dýchaním, takže musela ležať v inkubátore. Navyše sa ukázalo, že mám vnútromaternicovú infekciu, takže Ola musela dostať antibiotikum a kvapkať. Jazdil som medzi nemocnicou a domovom a tešil sa, že ju konečne vyzdvihnem. Sedeli sme s jej manželom a cez otvor v inkubátore jej hladkali nohy – bol to náš jediný kontakt s bábätkom. Našťastie mala výbornú starostlivosť a my sme po skúsenostiach s Victoriou boli uvedomelejší a pokojnejší. Napríklad som vedela, že chvíľu trvalo, kým si vytvorila sací reflex. Veľkou pomocou boli sestričky, ktoré sa starali o predčasne narodené deti. Ole podávali potravu, ktorú som extrahoval injekčnou striekačkou, no zároveň prstom - v jednorazovej rukavici - hladili jej podnebie a nútili ju sať. Bol to zábavný a veľmi efektívny spôsob. Po troch týždňoch sme dostali domov zdravé bábätko. Ani pupok som nemusela kojiť, lebo mi v nemocnici odpadol. Doma Ola rýchlo priberala, no okrem môjho jedla dostala aj špeciálne mlieko pre predčasne narodené deti. Neustále sme monitorovali jej hmotnosť a dodržiavali časy jedla.
Plánujú sa tretie tehotenstvo
Môj manžel mi veľmi pomohol. V noci som ani nemusela vstávať, lebo kŕmil Ola z fľaše. Rovnako ako Wiktoria, aj Ola bola rehabilitovaná. Tentoraz sme však upustili od únavných návštev nemocničnej rehabilitačnej ambulancie a dlhého čakaniafrontoch. Využili sme súkromnú ambulanciu s výbornými podmienkami. Nikto nám dieťa nezobral a nenechal nás čakať pred kanceláriou - ako to bolo s Victoriou. Nikomu nehrozila detská mozgová obrna. Na rehabilitáciu sme chodili s celou rodinou. S manželom sme sledovali hodiny, učili sme sa, ako s dieťaťom doma cvičiť, a Wiktoria dostala pastelky a kreslila v kútiku. Možno si myslíte, že po takýchto skúsenostiach som už mal mať dosť. Dúfam však, že o nejaký čas urobíme aj tretí pokus. Možno to bude tentokrát Staś? Teraz sa o seba veľmi starám, každé tri mesiace chodím na kontroly ku gynekológovi. Viem, že pri ďalšom tehotenstve môžu opäť nastať problémy, ale ak sa tak stane, urobím všetko pre to, aby malo dieťa šancu sa narodiť zdravé. Smejeme sa s mojou lekárkou, že prvé sa narodilo v 30. týždni tehotenstva, druhé v 32., možno tretie vydrží 34 týždňov?
mesačné "M jak mama"