Vasopresín (známy aj ako adiuretín alebo antidiuretický hormón) je oligopeptid, ktorého molekula sa skladá z 9 aminokyselín. Vazopresín je produkovaný neurónmi supraventrikulárneho a periventrikulárneho jadra v hypotalame. Odtiaľ je transportovaný axonálnym transportom do zadnej hypofýzy, z ktorej sa hormón uvoľňuje. Adiuretin je látka s krátkym polčasom rozpadu, ktorý sa odhaduje na približne 20 minút.
Vasopresín(adiuretín, ADH, AVP) je antidiuretický hormón produkovaný hypotalamom a uvoľňovaný zadnou hypofýzou.
Hlavnou úlohou vazopresínu je regulovať vodnú rovnováhu ľudského tela. Tento hormón má však oveľa väčší účinok, pretože môže okrem iného napr. viesť k stiahnutiu krvných ciev a dokonca ovplyvniť ľudské správanie. Ideálny stav je taký, kedy sa množstvo vazopresínu prispôsobí potrebám organizmu – základom pre vznik ochorenia môže byť nadbytok aj príliš málo antidiuretického hormónu.
Obsah:
- Vasopresín: mechanizmus účinku a regulácia sekrécie
- Vasopresín: príčiny a symptómy nedostatku
- Vasopresín: príčiny a symptómy nadbytku
- Vasopresín: testy na určenie jeho množstva v tele
- Vasopresín: jeho analógy a antagonisty a ich použitie pri liečbe rôznych chorôb
Vasopresín: mechanizmus účinku a regulácia sekrécie
Uvoľňovanie vazopresínuzávisí najmä od osmolality krvnej plazmy a likvoru (tieto parametre závisia od obsahu elektrolytov v plazme a likvore) a od cirkulujúci objem krvi. Osmolalita je riadená tzv osmoreceptory, ktoré sa nachádzajú v hypotalame a informáciu o objeme cirkulujúcej krvi zaznamenávajú baroreceptory (receptory, ktoré reagujú na zmeny krvného tlaku), ktoré sa nachádzajú v karotických dutinách a krvných cievach
Podnetom na uvoľnenie vazopresínu môže byť jednak zníženie objemu cirkulujúcej krvi (čo naznačuje pokles krvného tlaku), ale aj zvýšenie osmolality plazmy (t.j. stav, v ktorom množstvo elektrolytov v plazme presahujú fyziologické hodnoty). V momente, na ktorý prídePo ktoromkoľvek z vyššie uvedených javov dochádza k zvýšeniu sekrécie vazopresínu zadnou hypofýzou - telo potom môže prostredníctvom adiuretínu znovu získať svoj rovnovážny stav.
Vasopresín primárne ovplyvňuje obličky a krvné cievy. V2 receptory pre vazopresín sú prítomné v obličkách - sú umiestnené v distálnom stočenom tubule a zbernom tubule nefrónu. Stimulácia týchto receptorov spôsobuje zvýšenú produkciu, ako aj zvýšenú inkorporáciu vyššie uvedených prvkov glomerulu akvaporínov do membrán. Sú to bielkoviny, cez ktoré sa z moču pôvodne vytvoreného v obličkách absorbuje voda, ktorá sa potom vracia späť do krvi. Výsledkom renálneho pôsobenia vazopresínu je, že obličky produkujú koncentrovanejší moč – získaná voda sa vracia späť do cirkulujúcej krvi, čo vedie k zvýšeniu krvného tlaku a tiež k zníženiu (zriedením) osmolality krvi.
Antidiuretický hormón má svoje receptory aj v krvných cievach – sú to receptory V1. Stimulácia týchto štruktúr spôsobuje stiahnutie ciev. Toto je ďalší mechanizmus, ktorým vazopresín spôsobuje zvýšenie krvného tlaku. Tento účinok je však oveľa menší ako účinok, ktorý sa vyskytuje v dôsledku pôsobenia hormónu na obličky a ich receptory V2.
Iné hormóny môžu tiež regulovať sekréciu vazopresínu. To je prípad angiotenzínu II, ktorý stimuluje uvoľňovanie vazopresínu z hypofýzy. Opak je pravdou v prípade predsieňového natriuretického peptidu (ANP) - priamo inhibuje uvoľňovanie spomínaného angiotenzínu II, a tak - nepriamo - ANP znižuje uvoľňovanie vazopresínu
Vasopresín však ovplyvňuje mnohé ďalšie procesy. Agregácia krvných doštičiek je regulovaná vazopresínom, keďže adiuretín vedie k uvoľneniu von Willebrandovho faktora a tzv. faktor VIII. Okrem toho vazopresín ovplyvňuje aj procesy glukoneogenézy prebiehajúce v pečeni. Stále viac a viac naznačuje, že adiuretín ovplyvňuje aj naše správanie, pravdepodobne preto, že tento hormón sa podieľa na formovaní ľudských sociálnych vzťahov a potenciálne má vplyv aj na ľudské libido.
Vasopresín: príčiny a symptómy nedostatku
Vzhľadom na úlohu vazopresínu v tele je ľahké zistiť, čo sa môže stať, keď sa hormón nevylučuje správne. Nedostatok vazopresínu vediek nadmernej strate vody z tela. To môže mať za následok veľmi silný, neustály smäd pacienta (nazývaný polydipsia) a môže viesť k zvýšenému vylučovaniu moču (nazývanému polyúria).
Fyziologicky sa väčšina vazopresínu vylučuje počas nočného odpočinku – inak by bol náš spánok často prerušovaný kvôli močeniu. U pacientov s nedostatkom vazopresínu takáto regulácia neexistuje – pacienti sa môžu v noci často prebúdzať, čo môže mať za následok neustále vysoký stupeň únavy.Vyššie uvedené symptómy sa môžu objaviť tak v prípade nedostatku vazopresínu, ako aj pri probléme sa to netýka množstva hormónu v tele, ale poruchy jeho účinku na špecifické receptory. Príliš málo vazopresínu môže byť výsledkom porúch jeho produkcie v hypotalame alebo jeho uvoľňovania zo samotnej hypofýzy – tento stav sa nazýva centrálny diabetes insipidus.
Druhá forma tohto ochorenia, diabetes insipidus, je spojená s poruchou renálnych V2 receptorov pre vazopresín. Vo svojom priebehu sú tieto receptory jednoducho necitlivé na antidiuretický hormón, takže ani správne vylučovaný vazopresín nie je schopný uplatniť svoj fyziologický účinok v nefrónoch.pozor na určitý výnimočný stav. Je to nutkavá, teda povinná pitná voda. Nízka hladina vazopresínu je v takejto situácii do istej miery fyziologická - pri nadmernom prísune tekutín do tela sa vazopresín nevylučuje - pre udržanie primeranej rovnováhy je potrebné prebytočné tekutiny vylučovať (a nezadržiavať ich , čo by bolo spôsobené vylučovaním vazopresínu).Príliš malým množstvom vazopresínu sa môžete dehydratovať aj konzumáciou určitých … tekutín. To je prípad alkoholu, pretože má inhibičný účinok na uvoľňovanie vazopresínu.
Vasopresín: príčiny a symptómy nadbytku
Nadbytok vazopresínu, na rozdiel od jeho nedostatku, vedie k nadmernému zadržiavaniu vody v tele. Tento stav je tiež vážny, pretože môže viesť k hyponatriémii, čo je zníženie množstva sodíka vo vašom tele. Je to spôsobené tým, že sa zadržiava stále viac vody, čím sa znižuje koncentrácia sodíka – ten sa vraj podľa potreby „riedi“ v nadbytočnej tekutine v tele. Príznaky nadbytku vazopresínu súvisia najmä s nervovým systémom a môžu zahŕňať:
- bolesti hlavy
- nevoľnosť a vracanie
- zmeny nálady
- redukcia svalového tonusu
- kŕče
- porucha vedomia
Stav s príliš veľkým množstvom adiuretika v tele je známy ako syndróm neprimeranej hypersekrécie antidiuretického hormónu (SIADH). SIADH sa môže vyskytnúť v dôsledku:
- neoplastické ochorenia (syndróm sa môže objaviť najmä v prípade pľúcnych novotvarov, ale aj v súvislosti s novotvarmi pankreasu, močového mechúra, hrubého čreva, centrálneho nervového systému a leukémiou)
- roztrúsená skleróza
- epilepsia
- porfýria
- tímu Guillain-Barre
- Infekcia HIV alebo rozvoj AIDS
- chronické ochorenia dýchacích ciest (napr. cystická fibróza alebo emfyzém)
- infekcie dýchacích ciest (napr. v priebehu pľúcneho abscesu alebo tuberkulózy, ale aj počas zápalu pľúc)
- zlyhanie pravej komory
- užívanie určitých liekov (napr. karbamazepín, diuretiká, antidepresíva, antipsychotiká a morfín).
Výsledkom týchto ochorení je buď zvýšené uvoľňovanie vazopresínu z hypofýzy, alebo jeho ektopická (t.j. mimo hypotalamu) produkcia – niektoré druhy rakoviny môžu produkovať buď vazopresín alebo látky podobné tomuto hormónu.
Vasopresín: testy na určenie jeho množstva v tele
Na diagnostiku stavov spojených s neadekvátnym množstvom alebo nesprávnou aktivitou vazopresínu v tele sa používajú rôzne testy. Jeden test, ktorý sa používa, je jednoducho meranie množstva vazopresínu v krvi. Dôležité však je, že na to, aby bolo možné dospieť k akýmkoľvek záverom, je dôležité poznať parametre osmolality plazmy, preto sa vyššie uvedený test vykonáva súčasne so stanovením koncentrácie vazopresínu v krvi.
Diagnostika môže zahŕňať aj test dehydratácie a test dehydratácie-vazopresínu. V prvom teste, ktorý sa vykonáva v nemocničnom prostredí, pacient nemôže piť tekutiny niekoľko hodín. Počas obmedzenia tekutín sa analyzuje osmolalita moču a špecifická hmotnosť, ako aj osmolalita a obsah sodíka v krvi. V situácii, keď aj napriek zastaveniu prísunu tekutín pacient naďalej vylučuje nestlačený moč, môže vzniknúť podozrenie na diabetes insipidus. Ďalšou fázou diagnostického procesu je však zistenie, aký konkrétny typ diabetes insipidus u pacienta existuje – na tento účel sa vykonáva doplnenie testu.Dehydratačno-vazotlakový test je založený na podaní analógu vazopresínu desmopresínu pacientovi. Ak sa po jeho podaní zvýši špecifická hmotnosť moču a osmolalita, potom možno usudzovať, že má centrálny diabetes insipidus spojený s deficitom vazopresínu. Na druhej strane v opačnej situácii, t. j. keď aj napriek podávaniu desmopresínu zostávajú parametre moču nezmenené a stále sa odchyľujú od normy, naznačuje to existenciu diabetického diabetes insipidus, teda takého, pri ktorom vazopresín nemá čo pôsobiť. na, pretože porucha sa týka renálnych receptorov pre tento hormón.
Vasopresín: jeho analógy a antagonisty a ich použitie pri liečbe rôznych chorôb
Vzhľadom na vlastnosti vazopresínu je celkom ľahké vidieť, že niekedy môžete pacientom pomôcť podaním látok s aktivitou podobnou antidiuretickému hormónu a niekedy je užitočné použiť antagonistov vazopresínu. Existujú látky známe ako syntetické analógy vazopresínu, ako je desmopresín a terlipresín.
Desmopresín vykazuje vlastnosti znižujúce diurézu, a preto sa používa pri liečbe centrálneho diabetes insipidus, ale aj pri liečbe nočného pomočovania u detí. Vzhľadom na skutočnosť, že desmopresín (ako vazopresín) môže zvýšiť uvoľňovanie von Willebrandovho faktora a faktora VIII z krvných doštičiek, môže sa použiť aj na prevenciu krvácania.
Terlipresín je zase zlúčenina pôsobiaca predovšetkým na cievy - tento liek spôsobuje kontrakciu buniek hladkého svalstva prítomných v týchto štruktúrach, vďaka čomu sa dá použiť na kontrolu krvácania (napr. z pažerákových varixov) V iných situáciách sa používajú lieky, ktoré sú klasifikované ako antagonisty vazopresínu. Označujú sa ako vaptany (ako príklad možno uviesť tolvaptan) a používajú sa okrem iného v pri liečbe hyponatrémie (nízka koncentrácia sodíka v krvi), cirhózy alebo srdcového zlyhania.