V Poľsku žije viac ako 13 miliónov ľudí v jednočlenných domácnostiach. Niektorí si samotu vybrali vedome, iní sa rozviedli a ďalší sú osamelí po smrti partnera. Čím sú staršie, tým sa cítia osamelejšie. Ale musí to tak byť? Rozprávame sa s Katarzynou Miller, psychoterapeutkou, o zrelej osamelosti.
Byť sám alebo byť osamelý? To je obrovský rozdiel. Ľudia, ktorí sa rozhodnú žiť sami, si užívajú slobodu, pestujú svoje vrtochy, majú veľa známych. Iné je to s tými, ktorí nie sú z vlastnej vôle. Častejšie o sebe hovoria ako o „som osamelý“. Ako si poradiť v živote bez druhej polovice, dokážeš nájsť radosť v samote?
Aký je singel starší ako 50 rokov?
● KATARZYNA MILLER: Poznám veľmi veselých, spokojných osamelých ľudí vo veku 50 rokov. Ale sú aj menej cool. A tiež sú, samozrejme, nešťastní. Priemerný single v tomto veku je podľa mňa trochu zatrpknutý, trochu závistlivý, trochu príliš stiahnutý, lebo … nesedí. A predsa je to všetko o tom byť sám sebou. Užívať si to, čo mám rád, čo môžem, čo viem, či sa to ostatným páči alebo nie. To však neznamená odporovať ostatným. Je to o nasledovaní svojho vnútorného kompasu. Zistite tiež, kam vedie kompas ostatných, pretože to môže byť zaujímavá cesta a oplatí sa pridať. Je nesmierne dôležité nezabúdať na seba, ako to robí veľa žien, ktoré sa venujú výlučne deťom, a potom vnúčatám a už vôbec nie sebe. Čím som starší, tým viac som zakorenený v živote, tým viac mám právo byť sám sebou a ísť si za svojimi snami.
Často hovoríme: „Keby staroba mohla a mladosť by vedela“ …
● K.M .: To by bolo hrozné. V každom veku máme rôzne úlohy, ktoré musíme splniť, a máme aj iné možnosti. Niečo stratíme, aby sme niečo iné získali. Treba to využiť a užiť si to. A čo radosť s pribúdajúcimi rokmi? Napríklad preto, že stále lepšie rozumieme sebe, iným ľuďom a svetu, vieme, čo chceme a čo nie, čo nám robí radosť atď. Tieto znalosti a skúsenosti však využívame príliš málo. Po rokoch zatrpkneme a opakujeme: „Bohu sa to v starobe nepodarilo“. A staroba, skôr zrelý vek, by nemala byť nudná ani nepríjemná, ale mala by byť plnosťou čoraz múdrejšieho života. Veľa závisí odnáš postoj. Obnovme veľkú, patričnú hodnotu zrelosti a staroby.
Stojí za to vedieťKatarzyna Millerje psychoterapeutka, psychologička, filozofka, publicistka a poetka. Viac ako 30 rokov sa venuje individuálnej, manželskej a skupinovej terapii. Je tiež autorkou a spoluautorkou mnohých veľmi obľúbených kníh, napr. "Chcem byť milovaná ako chcem", "Byť ženou a nezblázniť sa", "Rozprávky vyzlečená", "Neboj sa života", "Kráľovné života", "Ako pes" s mačkou“, napísala aj tri zväzky básní – „Stółek“, „Bolesť je hodváb“ a „Fontána lásky“. Trvalo spojené s mesačníkom Zwierciadło. Hostia často v rádiu a televízii.
Aké vlastnosti sú dominantné medzi slobodnými mužmi a medzi ženami?
● K.M .: Muži sú často hypochondri. Veľmi sa medzi sebou hrajú, mimoriadne im záleží na všetkom, čo sa im v živote deje. Muži sa mi veľmi páčia, no sú čoraz narcistickejší. Okrem toho sú to bystrí ľudia, ktorí vedia všetko lepšie. Nie v morálnom zmysle, ale vedieť, čo treba urobiť, aby bol svet dobrý, ako by mal byť svet usporiadaný. Radi hovoria o veciach, ktoré sa tu a teraz nedejú. Nepočúvajú, čo sa hovorí. Navyše starší páni nie sú radi sami. Keď partner z toho či onoho dôvodu odíde, hľadá si iný, pretože si nevie poradiť sám. Slobodné ženy sú špecifické, v živote sa im darí. Sú udržiavané, atraktívne, majú udržiavané byty, plné kvetov, fotiek, pekných vecí. Mužský byt má zvyčajne gauč, televízor a neporiadok.
Mnoho slobodných ľudí žije na okraji rodiny a spoločnosti. Nikoho nezaujíma ich názor, neberie ohľad na ich potreby. Čo odporučiť tým, ktorí sú zapojení do takýchto závislostí?
● K.M .: Nakreslili ste hrozný obrázok. Bohužiaľ, niekedy to robia aj ľudia, ktorí majú partnerov, manželov alebo manželky. Závisí to od osobnosti. Ak máte nejaké záujmy, je niečo, čo radi robíme, chceme čítať, pozerať, diskutovať, nie je dôvod to nerobiť. Nikto nebude využívať niekoho, kto to nedovolí. Toto je naše povolenie, aby si o nás ostatní mysleli, že sme het-loop, teda bezvýznamný človek. Tento postoj vôbec nesúvisí so singles. Ľudia cítia naše slabosti, nedostatok sebaúcty. Náš postoj im hovorí, že si nie sme istí, že nás môžu využiť. Človeka, ktorý sa ospravedlní, že žije, využijú všetci. A ospravedlní sa, že sa dostatočne nesnažila. Celá vec má však ešte jeden aspekt. Máte pravdu, pani Anna, keď hovoríte o nešťastí mnohých žien, ktoré žijú na okraji nielen rodiny, ale spoločnosti vôbec. Najťažšie ježeny, ktoré celý život pracovali doma, nemajú okrem hladového dôchodku žiadny vlastný príjem a zostali samé. Bolo by dokonca výsmechom naznačovať úsmev a plnosť osobnosti. Takíto ľudia jednoducho potrebujú skutočnú štátnu pomoc, ktorú však nedostávajú. Moja rada je teda pre tých, ktorí majú kde bývať, čo jesť a ktorých sa netýka sociálne vylúčenie.
Existujú nejaké rozdiely medzi osamelými ľuďmi z vlastnej vôle a tými, ktorí sú osamelí, pretože tak dopadol ich osud?
● K.M .: Samozrejme. Ľudia sa delia na tých, ktorí v živote fňukajú a tých, ktorí nie. Slobodní podľa vlastného výberu vedia, prečo sú sami. Veľmi často je takáto voľba diktovaná skutočnosťou, že nechcú byť s ľuďmi, ktorí im z nejakého dôvodu nevyhovujú. Vážia si a majú radi spoločnosť toho druhého. Niektorí ľudia sa tiež rozhodnú byť sami, pretože si to môžu dovoliť. Nepotrebujú finančnú podporu, nemusia hľadať niekoho, kto by im prispel na nájom. Nezadaní sa nevyhnutne viac sťažujú na svoj osud, často sa cítia nešťastní, majú presvedčenie, že život s nimi zle zaobchádzal, pretože stratili partnera alebo nestretli nikoho, s kým by chceli byť alebo kto by chcel byť s nimi. "Smola" - od takýchto ľudí často počúvam. A k osudu treba pristupovať ako k niekomu, kto nás má rád. Povedzte si: "Ďakujem, som v skvelej pozícii." Prečo tak? Pretože kým žijeme, môže sa stať čokoľvek. Ak nám naozaj záleží na tom, aby sme mali niekoho blízkeho, nemali by sme na to príliš hľadieť, pretože to môže kandidáta alebo kandidáta vystrašiť. Ak to o sebe aj o druhých myslíme dobre, sme milí a láskaví, tak sa nájde aj partner.
Kedysi sa myslelo, že žena by nemala chodiť sama do reštaurácie alebo divadla. Ako sa zmenilo sociálne vnímanie osamelých ľudí?
● K.M .: Stačí vstúpiť do reštaurácie, aby ste videli, koľko sa v tomto smere zmenilo. To už nie je problém. Ženy chodia do kaviarní a reštaurácií samé aj v spoločnosti a nikto sa im nečuduje. Čoraz častejšie odchádzajú aj sami.
Stáva sa však aj to, že ženy nad 50 rokov, najmä tie atraktívne, sú do spoločnosti pozývané s nevôľou, pretože sú potenciálnou hrozbou pre ženy vo vzťahoch.
● K.M .: Aj to je podľa mňa stereotyp. Existujú prostredia, ktoré sú k sebe nepríjemné, závistlivé a neprívetivé, či už sme vo dvojici alebo jednotlivci. Všetko závisí od úrovne, triedy ľudí. Poznám veľa slobodných ľudí, ktorí majú priateľov rôzneho veku, slobodných ľudí, v stabilných vzťahoch, manželstvách a nikoho netrápi rodinný stav každého človeka. Títo ľudia sa totiž nestretávajú na „poľovačke“, ale preto, že sú radi medzi sebou, rozprávajú sa, diskutujú, majú spoločné veci. Turada je jednoduchá. Ak vás z nejakého dôvodu spoločnosť neprijme, hľadajte inú. Náš osud závisí od našich rozhodnutí. Samozrejme, môžete tiež sedieť doma a sťažovať sa, že ľudia sú nepríjemní.
To, že je stále viac single, veľmi využívajú cestovné kancelárie. Hľadajú pár ľudia využívajúci ponuky pre nezadaných, alebo skôr ľudia, ktorí zmýšľajú podobne?
● K.M .: Ak hľadáme pár, najlepšie je nájsť človeka, ktorý zmýšľa podobne. Ak niekam ideme, užívajme si to, čo je tu a teraz. Či budú po peknom spoločnom výlete ďalšie stretnutia, je úplne iná vec. Niekto, kto je v pohode na piesku, môže byť na chodníku neatraktívny. Toto treba mať na pamäti. Je to dôležité a mnohí z nás si nevedia užiť ten moment, čerpať z neho. Ak sa v danej chvíli cítime dobre v spoločnosti niekoho iného, budeme sa snažiť, aby sa tento moment zopakoval. Musíte komunikovať s ľuďmi, kontaktovať ich a možno sa vzťah neskončí spoločným pitím kávy.
Každý potrebuje nehu, objatia, sex. Mnoho žien ho nemá. Cítia sa nešťastní. Čo im môžeš povedať, aby zmenili svoj život?
● K.M .: V prvom rade usmievavý, nechodiť s ústami v podkove, hádzať nevraživé pohľady do strán, že ten mladší a ten druhý krajší. Nikam to nevedie. Choďte medzi ľudí! Choďte na prechádzku do parku, porozprávajte sa s niekým, počúvajte, čo hovorí. Garantujem, že sa nájdu kamaráti a možno aj kamaráti. Aby ste našli spriaznenú dušu, stojí za to trochu úsilia, byť otvorený, zaujímať sa o druhých. Lásku alebo priateľstvo nemusíte nútiť, nenájdete to tak. Musíte si položiť otázku, či je príčinou môjho nešťastia práve to, že som single. Ak máte zo seba dobrý pocit, viete byť sami so sebou, je to neoceniteľné, pretože máte čas na reflexiu a na činnosti, ktoré máte radi. Tomu, že v tomto veku už nie je možný ten či onen vek, sa medze nekladú. Piesne som začal skladať a spievať až v päťdesiatke. A v šesťdesiatke som písala erotické príbehy. Ak máme túžby, dôverujme im, že sa splnia! Len si ich splňme! Po päťdesiatke sa môžeš zamilovať, vydať sa, začať maľovať, cvičiť tai chi, môžeš sa venovať veľa vášni, ale musíš žiť, dýchať naplno, nestarať sa o to, čo (iba my si myslíme) ľudia povedia, pretože toto je náš život, náš osud. Podľa mňa život len začína vo veku 50 rokov.
Bude to pre vás užitočnéSlobodní nie sú len vdovy a vdovci
V Poľsku je asi 2,5 milióna singlov starších ako 50 rokov. Najväčšiu skupinu (1,2 milióna) tvoria vdovci alebo vdovy. Zo štúdie Pentoraukazuje, že 34 percent. Poliaci veria, že single žijú vo vzťahoch horšie ako ľudia, pretože okrem iného majú viac práce, žijú pod tlakom rodiny a priateľov, majú obmedzený prístup k úverom, sú vylúčení zo spoločenského života (13 % je však opačného názoru). Medzitým až 69 percent. nezadaní hovoria, že sú veľmi šťastní. Na druhej strane - takmer 1/4 slobodných priznáva, že sú nešťastní. Bez ohľadu na vek sa nezadaní sťažujú na nedostatok spoločnosti (47 %) a financií.
mesačník "Zdrowie"