Čarovný moment, keď rozbaľujeme darčeky pod vianočný stromček, poteší nielen tých, ktorí ich dostali. Rovnako spokojný je aj ten, kto ich tam dal, keď vidí radosť na tvárach obdarovaných. Čo robí dávanie príjemnejším ako prijímanie?

Nie je to prijímanie darčekov, ale ich dávanie, čo ich robí šťastnými – to je záver mnohých psychologických a sociologických štúdií. A dar nie sú len materiálne veci. Človek môže riskovať konštatovanie, že tých nehmotných je oveľa viac. Každý deň niekomu ponúkame čas, podporu, nezištnú pomoc.

Sme s tým spokojní aj vtedy, keď nepoznáme človeka, ktorému náš darček poputuje, alebo sme ho práve stretli. Darom je čestné darovanie krvi, ktoré umožňuje miesto v autobuse a ukazuje cestu stratenému turistovi. Darček je aj taká maličkosť ako úsmev a úprimná pochvala kolegovi z práce, ktorého stretneme ráno vo výťahu.

Každý si pamätá radosť, ktorú cítil, keď mohol niekoho urobiť šťastným, urobiť láskavosť, zachrániť ho pred problémami. Akoby potešenie alebo úľava, ktorú sme niekomu poskytli, sa nám to okamžite vrátilo s úsmevom na tvári príjemcu.

Výskum potvrdzuje existenciu vrodeného altruizmu

Radosť z pomoci druhým je hlboko zakorenená v ľudskej povahe. Štúdia publikovaná v PLoS One, online časopise Public Library of Science, opísala experiment, ktorý zistil, že deti mladšie ako 2 roky dávali sladkosti šťastnejšie ako tie malé, ktoré to robili. Zdá sa, že tézu o vrodenom mechanizme čistého altruizmu potvrdzuje aj práca vedcov pod dohľadom Dr. David Rand z Yale University, ktorý analyzoval 50 prípadov považovaných za občianske hrdinstvo, ako je záchrana niekoho života pri požiari alebo resuscitácia umierajúceho človeka za nebezpečných okolností. Vedci zistili, že väčšina ľudí, ktorí v takýchto situáciách ohrozujú svoje životy, konala pri rozhodovaní, či im má pomôcť, inštinktívne, neanalyzovala šance na úspech ani nepredvídala následky. Rodičia konajú podobne, keď bránia svoje dieťa.

Tento mechanizmus je známy aj vo svete zvierat, no u ľudí ho prekryli ďalšie evolučné asociálne procesy, ktoré uľahčili skupinu, ktorej členovia úzko interagovali a navzájom sa podporovali, než aby súťažili.

Prečo je dávanie také príjemné?

Toľko k teórii. Ako sa to premietne do individuálnej skúsenosti? Prečo je dávanie také príjemné? Čo cítime, keď niečo dávame alebo pomáhame? Vždy, keď pre niekoho niečo robíme, zistíme, že sme boli efektívni, užitoční, potrební. Takáto situácia zlepšuje našu pohodu a buduje nás, pretože nám dáva pocit agentúry, sily a dokonca výhody. To je dôvod, prečo rastieme vo vlastných očiach, posilňujeme našu sebaúctu a oveľa viac, ako keď prijímame dary alebo pomoc.

Potvrdzuje to výskum Elizabeth Dunnovej a Michaela Nortona, autorov slávnej knihy „Happy Money: The Science of Happier Spending“. Uskutočnili sériu experimentov, v ktorých skúmali, ako míňanie peňazí na rôzne účely zvyšuje mieru šťastia a spokojnosti so životom. Ukázalo sa, že vo všetkých sociálnych skupinách najväčšiu spokojnosť prinášalo investovanie zarobených peňazí do iných ľudí. Dokonca aj darovanie dolára niekomu pomohlo zlepšiť náladu darcov.

Darovanie musí byť dobrovoľné

Nie každé dávanie vás však robí šťastnými. Keď mama povie staršiemu synovi: „Daj hračku bratovi, daj mu prednosť, je mladší!“, počuť len škrípanie zubov. Neradi sme nútení dávať – užívame si to, len keď je to dobrovoľné. A tiež - bez záujmu.

Aj keď podvedome rátame s tým, že napríklad človek, ktorému sme pomohli, sa nám niekedy odvďačí, nečakáme to, keď pomáhame. V očakávaní reciprocity by sme sa dostali do akéhosi „barteru“, ktorý by od samého začiatku znehodnotil hodnotu nášho daru, čím by sa stal predmetom výmeny a dostal by príjemcu do nepríjemnej situácie.

Ako dať, aby ste boli šťastní?

Ako teda dávať, aby ste obdarovanému, a teda aj sebe, priniesli skutočnú radosť? Ako to urobiť, aby ste obdarovaného neuviedli do rozpakov? Prijatie daru či pomoci si veľmi často vyžaduje pokoru, priznanie slabosti či bezmocnosti – obdarovaný potom cíti tlak, aby mu to oplatil. Preto to skúsme urobiť jemne.

Keď niekoho obdarovávame, nedovoľme, aby to pochopilo, že nám to spôsobuje problémy, nehovorme o tom, koľko námahy to stálo. Práve naopak – každým slovom a gestom odovzdajme myšlienku: „Som rád, že ti môžem pomôcť / dať ti to, naozaj to pre mňa veľa znamená.“ Keď príjemca hovorí o vďačnosti a túžbe oplatiť sa, povedzte potomJednoducho: "Nemysli na to, tvoja radosť je moja najväčšia odmena." Toto je obzvlášť dôležité, keď je láskavosť skutočne veľká – taká veľká, že je ťažké ju vrátiť. Obdarovaný by mal od nás dostať signál, že sme ho dali dobrovoľne a s radosťou, že neočakávame reciprocitu, že nás teší už len to, že sme mohli pomôcť.

Stojí za to vedieť

Dosiahnite bod

Dajme toľko, koľko môžeme dať a koľko dokáže obdarovaný prijať. Keď príjemca vidí, že sme mu dali viac, ako by sme chceli, alebo viac, ako by chcel dostať, vyvoláva to v ňom pocit zaviazanosti a dokonca aj viny. Cíti sa byť dlžníkom. Aj keď to znie čudne, priveľa daru môže obdarovaného skutočne zaťažiť, keď ide o záväzok, ktorý je ťažké oplatiť.

Dávanie a branie vo vzťahu

Každý hlboký, dobrý vzťah, ako láska a priateľstvo, je o neustálej, nenútenej výmene darov. Dávame darček druhému človeku – tým, že mu venujeme svoj čas a pozornosť, podporujeme ho v ťažkých chvíľach, uspokojujeme jeho potreby – ale tiež mu umožňujeme obdarovať ho. Týmto spôsobom ukážeme, že sa navzájom potrebujeme.

Je však dôležité, aby v tomto smere existovala rovnováha. Psychologické štúdie ukazujú, že keď chýba, horšie sa cítia tí, ktorí vo vzťahu viac dávajú, ako dostávajú, aj tí, ktorí priveľa dostávajú. Každá strana má menej šťastia ako ľudia, ktorí sa snažia zostať na zlatej strednej ceste. Človek, ktorý na oplátku len dáva a nič nedostáva, bude časom vzťahom taký unavený a vyčerpaný ako ten, kto iba berie a dáva na oplátku málo.

Prvý sa bude cítiť použitý a odradený, druhý bude obklopený láskavosťou svojho partnera. Výsledkom je, že strana, ktorá stále len dáva, môže počuť od milovanej osoby: „Nič od teba nechcem, nič mi nemôžeš dať.“ Sú to veľmi zraňujúce slová, ktoré skutočne znamenajú: Nepotrebujem ťa. Len neustálym dávaním a prijímaním, čerpaním jeden od druhého – si môžete byť skutočne blízki. Takáto blízkosť vám umožňuje podporovať, dávať a pomáhať bez toho, aby ste urazili hrdosť príjemcu. Tiež vám umožňuje rozpoznať svoju vlastnú slabosť a nedostatočnosť, keď potrebujeme pomoc, pokojne o ňu požiadajte a prijmite ju.

Dávať a brať je vlastne základ každého vzťahu. Niekto, kto odmietne prijať úprimne ponúknutú pomoc, milé slovo alebo dar, pretože je na to príliš hrdý alebo chce pôsobiť silne a nezávisle, bude mať problém nadviazať hlbší vzťah a môže byť veľmi osamelý. Takýto človek vysiela odkaz, že si nezaslúži nič dobré a zároveň nemôže nič dať iným. Pretože prijať dar s radosťou avďačnosť je aj dar - pre darcu, ktorého darovanie robí šťastným …

Stojí za to vedieť

Žijú najdlhšie …

Štúdia, ktorá sa začala v roku 1921 na Stanfordskej univerzite v USA, naznačuje zaujímavý záver. Jeho cieľom bolo zistiť, čo ovplyvňuje dlhovekosť a spokojnosť so životom. Vedci začali sledovať 1 528 ľudí od detstva až po smrť; bola vybraná skupina inteligentných mladých ľudí žijúcich v rodinách, ktorým sa darilo. Ukázalo sa, že najpriaznivejšími faktormi pre dlhší život nie je vyhýbanie sa stresu či námahe, nehľadanie zábavy či potešenia, ale: vytrvalosť, rozvážnosť, pracovitosť a zapojenie sa do života komunity. Jedným slovom – kto rozvážne nakladá so svojimi silami a prostriedkami, dáva zo seba veľa a pracuje v prospech iných, má najväčšiu šancu na dlhý a uspokojujúci život.

mesačník "Zdrowie"

Kategórie:

Psychológia