Cieľom terapie DDD (dospelé dieťa z dysfunkčnej rodiny) je naučiť sa schopnosti prijímať a starať sa o seba v duchu úcty k iným ľuďom. Psychoterapia je potrebná vtedy, keď sa DDD človek napriek tomu, že si uvedomuje svoje deštruktívne a ťažké správanie, nevie zbaviť automatizmov, ktoré sa naučil od detstva. Pozrite sa, o čom je DDD terapia a kedy sa oplatí využiť pomoc psychoterapeuta.
DDD terapiaje o učení sa, ako sa vysporiadať s problémami a konať iným spôsobom ako doteraz. Dospelé dieťa z nefunkčnej rodiny sa v minulosti muselo nie vlastnou vinou naučiť spôsoby života a prežívania v chorej situácii. To, čo fungovalo v patologickej rodine, nebude fungovať na budovanie normálneho života dospelých. Aby ste sa v zložitejších situáciách prestali správať ako dieťa, budete musieť kontaktovať terapeuta.
Posúdenie či dokonca diagnostika DDD je multidimenzionálny problém a to, či si vyžaduje terapiu, skutočne závisí od individuálnych charakteristík daného človeka, jeho pripravenosti na zmenu a stupňa náročnosti každodenného života. Je nepopierateľné, že rodičia sú pre dieťa tým najdôležitejším a prvým vzorom. Učia, ako sa vysporiadať s problémami, prekonať ťažkosti a rozhodnúť o vzdelávacích metódach vyjadrených hodnotami.
Tento vývojovo dôležitý čas určuje mnohé aspekty života dospelých, rozvíja pocit bezpečia, sebaúctu, zmysel pre ženskosť / mužskosť, nadväzuje vzťahy atď. V dysfunkčnej rodine je správny vývoj dieťaťa takmer nemožné a potreba skloniť sa k realite a pokúsiť sa prispôsobiť ťažkým podmienkam tieto nedostatky v jeho dospelom živote len umocňuje.
Vzhľadom na to, že ideálne rodiny neexistujú a každá z nich má svoje viac či menej dysfunkčné oblasti, je potrebné pripomenúť, že dôsledky, ktoré si konkrétny človek v dospelosti znáša, ukazujú, ako efektívne systém funguje.
Zamyslením sa nad tým, čo vlastne robí rodinu nefunkčnou, stojí za to zbaviť sa stereotypu hovorovo chápanej „patológie“. Žiaľ, často v nenápadných domoch dochádza k zanedbávaniu dieťaťa, ktoré nemá formu, ktorá je verejnosti zrejmá.
Ja som DDD. Potrebujem terapiu?
Základom DDD sú zážitky z detstva, obdobie, keď rodiny bez vplyvu na dysfunkciu používali rôzne deštruktívne stratégie na vyrovnanie sa s deficitmi, ktoré zažívali. Tieto nevývojové modely replikované v dospelosti len zhoršujú nepríjemné a frustrujúce symptómy života.
Žiaľ, samotný fakt, že ste dospelý a budujete si realitu po svojom, nestačí na to, aby ste sa zbavili nechcených rolí alebo stratégií z detstva. Postupom času sa ukazuje, že aj napriek zdanlivému odrezaniu od rodiny nie je možné zbaviť sa nepriaznivých automatizmov. Keď nevidíte, že známe pracovné postupy zlyhávajú a často prinášajú viac škody ako úžitku, je takmer nemožné sa ich zbaviť. Bohužiaľ, často sú jediným spôsobom, ako človek funguje.
Ak si všimnem symptómov DDD, mám sa rozhodnúť podstúpiť psychoterapiu?Nie nevyhnutne. Väčšina ľudí, ktorí si príznaky DDD všimnú v lepšom či horšom zmysle, to v bežnom živote zvládajú sami. Zakladajú si rodiny, pracujú, nadväzujú priateľstvá, nechcú otvárať staré rany, nemajú pocit, že by im to prinieslo do života niečo dobré. K terapii sa však prikláňa čoraz viac ľudí, ktorí majú ťažkosti vo vzťahoch s ostatnými, cítia sa prázdni alebo majú problém vybudovať si uspokojivý každodenný život. Psychoterapeut je spoločníkom na ceste do minulosti, ktorej hlavným cieľom je pochopiť, pomenovať a realizovať nové spôsoby konania. Odklon od známych metód býva spojený s veľkými ťažkosťami až bolesťami. Potreba zbaviť sa ilúzie o rodine a vrátiť sa k nepríjemným spomienkam je väčšinou jediný spôsob, ako zlepšiť kvalitu svojho života. Podpora psychoterapeuta je zvyčajne dosť účinná pri opätovnom získaní rovnováhy.
Princípy DDD terapie
Psychoterapia vo vzťahu k syndrómu DDD spočíva v prepracovaní sa dysfunkčného vzorca, osvojení si schopnosti fungovať v úlohe bez pocitu viny, nutkania k bezpodmienečnej lojalite či zachraňovaniu druhých či neustáleho utekania pred blízkosťou, vlastnými emóciami a skúsenosti.
Oblasti, ktoré sú predmetom práce, sú aj emocionálne stavy, ktoré sa ťažko znášajú, nedostatok zručností alebo vnútorného súhlasu s pociťovaním rozkoše, ktoré automaticky vstupujú do role napríklad obete napriek nedostatku objektívnych faktov, ktoré by takéto postavenie podporovali.
Somatické symptómy sú pomerne častým dôvodom, prečo sa rozhodnúť pre psychoterapiu. Opakujúce sa zdravotné problémy ťažko diagnostikovateľné v kombinácii sproblémy v rodinnom dome prispievajú k diagnóze DDD.
Keďže nechceme duplikovať nefunkčné schémy naučené z rodinného domu, je potrebné počas terapie pomenovať a prijať pravdu o sebe a svojich blízkych. Počas individuálneho kontaktu s psychoterapeutom alebo účasti na stretnutiach podpornej skupiny sa osoba, ktorá sa chce vysporiadať s dňom s deficitmi, bude musieť identifikovať ako dospelé dieťa z dysfunkčnej rodiny.
Ďalším krokom je rozšíriť svoj pohľad na oblasť detských zážitkov a ako určujú presvedčenia, zvládanie vzťahov, ťažkosti a ako sa to premieta do správania v súčasnom živote.
Konečnou stanicou terapeutického procesu DDD je zavádzanie zmien, v dôsledku ktorých človek pracujúci na sebe nadobudne schopnosť prijímať a starať sa o seba v duchu úcty k druhým. Táto cesta umožňuje zmeniť pohľad na rodičov, dať im a ich predchádzajúcim činom autoritu v dospelosti. Návrat k rovnováhe a prekonanie deficitov nie je nikdy jednoduchý proces, napriek tomu stojí za zváženie rozhodnutie o psychoterapii, ak pocit spokojnosti so životom nie je dostupný pomocou existujúcich stratégií zvládania ťažkostí alebo deficitov.
Pomalé opúšťanie smútku a bolesti umožňuje človeku so syndrómom DDD znova prejsť rôznymi štádiami vývoja a obklopiť sa adekvátnou starostlivosťou a rešpektom.