Najprv štúdium, potom práca, na konci zaslúžený dôchodok? Tento model fáz ľudského života sa nezhoduje s realitou. Spoločenské vedy si to uvedomujú už dlho. Je načase, aby ich nasledoval svet politiky, no predovšetkým – každého z nás. Zistite, čo je starnutie 4.0.

Obsah:

  1. Starnutie 4.0 – čo to znamená?
  2. Starnutie 4.0 – nielen štúdium, práca, dôchodok
  3. Starnutie 4.0 – teraz je čas na…?
  4. Starnutie 3.0, počiatočný bod
  5. Starnutie 4.0, t.j. dosiahnutý bod
  6. Starnutie 4.0 čoskoro nepríde

Predlžovanie strednej dĺžky života má za následok množstvo nových výziev pre sociálnu politiku v oblasti starších ľudí. Truizmus? V štúdii s názvom Starnutie 4.0: Prístup k integrovanému životnému kurzu k starnutiu populácie Kai Leichsenring1 rozoberá menej diskutované dôsledky tohto procesu.

Najdôležitejšou z nich je nepochybne potreba odmietnuť zaužívaný myšlienkový vzorec, ktorý predpokladá existenciu troch období ľudského života, jedno po druhom v pevnom poradí: školské vzdelávanie v detstve a ranej mladosti, platená práca v neskorej mladosti a dospelosti a nakoniec štádium nečinnosti v starobe.

Starnutie 4.0 – čo to znamená?

Označenie Aging 4.0, ktoré Kai Leichsenring poskytol svoj prístup k fázam ľudského života, má za cieľ ukázať základný vzťah tohto konceptu so sociálnymi a sociálnymi výzvami, ktoré sú analyzované spoločne pod názvami „Priemysel 4.0“ alebo „Práca 4.0“. "(Práca 4.0), takže vo vzťahu k prebiehajúcej štvrtej priemyselnej revolúcii.

Vo svetle štúdie sú najdôležitejšími prvkami tejto revolúcie zmeny v dopyte po kvalifikáciách, v organizácii práce, v kvalite práce a vo vzťahu medzi technológiou a ľuďmi.

Autor navrhuje podniknúť politické kroky, ktoré budú nielen odpoveďou na nové výzvy či potreby podnikateľského sveta, ale umožnia využiť aj obrovský potenciál zvyšovania priemernej dĺžky života – v prospech jednotlivca aj spoločnosti.

Názov Aging 4.0 v zmysle Leichsenring poukazuje aj na prebiehajúcu štvrtú etapu zmien v r.vnímanie staroby - od vnímania staroby ako sociálneho problému a vzniku prvých systémov dôchodkového poistenia okolo roku 1870 (Aging 1,0), cez popularizáciu dôchodkových systémov s predĺžením strednej dĺžky života človeka na 65 - okolo roku 1950 (Starnutie 2,0) a rozvoj aktivity seniorov a zavedenie konceptu celoživotného vzdelávania - okolo roku 1980 (Starnutie 3,0), k postulovanému integrovanému prístupu k fázam ľudského života s percentom ľudí vo veku 65+ v spoločnosti na úrovni 18 % – okolo roku 2022 (Starnutie 4.0).

Starnutie 4.0 – nielen štúdium, práca, dôchodok

Leichsenring upozorňuje, že ani katalóg týchto aktivít je nepravdivý, pretože ignoruje dôležitý aspekt starostlivosti o blízkych. Bez ohľadu na to, že materská dovolenka alebo (v Poľsku nedávno) aj „otcovská dovolenka“ v systéme sociálneho poistenia sa započítavajú do doby výkonu práce, táto činnosť je úplne iná ako zárobková činnosť.

To isté platí pre potrebu starostlivosti o starých rodičov, chorého manželského partnera alebo dieťa, brata alebo sestru (bez ohľadu na vek) s výrazným zdravotným postihnutím.

Možných životných scenárov je samozrejme nekonečne veľa, no najbežnejšia (aj keď nie osobná) skúsenosť s materskou alebo rodičovskou dovolenkou ukazuje, že model troch fáz ľudského života je teoretický a predstavuje príliš ďaleko. - dosiahnutie zovšeobecnenia. Pravdepodobne – aj keď o tom Kai Leichsenring nepíše – je tento spôsob myslenia pozostatkom patriarchalizmu, ktorý dlho nevnímal úlohy (aj tie starostlivé) stereotypne prislúchajúce manželkám, matkám, tetám, dcéram či starým mamám. Tí, o ktorých sa dnes hovorí ako o neviditeľnom diele žien.

Starnutie 4.0 – teraz je čas na…?

Autor tiež upozorňuje, že je zásadne nesprávne spájať jednotlivé druhy ľudskej činnosti s konkrétnym vekom. Aby sme sa o tom dozvedeli, ako v prípade všeobecných kľúčových oblastí ľudskej činnosti, stačí sa odvolať na bežné skúsenosti.

Samozrejme - povinná školská dochádzka v podstate zahŕňa deti rovnakého veku (ak necháte bokom zmätok so 6-ročnými deťmi v poľských školách). Neskoršie voľby vzdelávacej dráhy však vedú k výraznej diverzifikácii bez ohľadu na povinnosť študovať do 18 rokov (a tiež bez ohľadu na prebiehajúce zmeny vo vzdelávacom systéme súvisiace s návratom do 8-ročnej základnej školy).

19-ročný môže začať pracovať až po ukončení strednej školy alebo po ukončení školy, môže tiež začať študovaťvyššie, počítané na 3, 5 alebo 8 rokov (ak započítate štúdium tretieho stupňa, t.j. doktorandské - čoraz populárnejšie, okrem iného aj kvôli všeobecnej tendencii predlžovať dobu vzdelávania), ale aj len na prípravu na záverečnú. skúšky, napr. na strednej škole s lingvistickou triedou „nula“.

Ďalej, ešte viac individualizované posuny vo vekových rámcoch môžu vyplynúť z prestávok vo vzdelávaní spôsobených chorobami, dočasnou nezamestnanosťou, diverzifikovanými kariérnymi dráhami alebo potrebou rekvalifikácie alebo doplnenia vzdelania.

Dôležitú úlohu, najmä v prípade žien, zohráva aj rozhodnutie porodiť a vychovať (alebo nevychovať) určitý počet detí. Tento typ výziev ovplyvňujúcich kolobeh činnosti v živote človeka je viditeľný najmä v tzv sendvičovej generácie, t. j. u ľudí, ktorí sú nútení spájať rodičovstvo s pútavou starostlivosťou o vlastných rodičov, ktorí sú starnúci alebo chronicky chorí.

Niekto by sa mohol v tejto chvíli spýtať: prečo by však jednotlivé tu uvedené voľby boli problematické vzhľadom na existujúci model? Odpoveď znie: predovšetkým z dôvodu prepojenia dôležitých práv (vrátane študentských či študentských príspevkov či výsluhových dávok) s určitým vekom, a potom – vzhľadom na spoločenskú klímu, ktorá ešte stále nie je naklonená individualizácii vlastného vzdelávania a práce proces; aj v Poľsku, čo je u nás tiež z veľkej časti spôsobené finančnými problémami).

Starnutie 3.0, počiatočný bod

Kai Leichsenring zaujímavým spôsobom opisuje našu éru, ktorá - ako už bolo spomenuté - dostala označenie Starnutie 3.0. poukazuje na to, že od roku 1980 až po súčasnosť sa uskutočnili pokusy prispôsobiť systémy sociálneho zabezpečenia problémom predlžovania ľudského života (čo sa premieta do vyšších priemerných súm vyplácaných ako dôchodky na obyvateľa) a starnutia spoločností (v dôsledku prerozdeľovacích systémov, napr. keďže Poľsko stále menej platiteľov príspevkov pracuje na dôchodkoch stále väčšieho počtu poberateľov dávok.

Svetová zdravotnícka organizácia vyzvala na investície do riešení zameraných na udržanie všeobecného blahobytu občanov, aby sa maximalizovalo obdobie plnej kondície starnúcich ľudí, čím by sa štátne inštitúcie do značnej miery oslobodili od poskytovania starostlivosti.

Vlády jednotlivých krajín, vrátane Poľska, sa doteraz sústreďovali na problematiku zvyšovania veku odchodu do dôchodku a podpory individuálneho odkladania odchodu do dôchodku v kapitálových systémoch, ktoré pri nízkych zárobkoch mnohých obyvateľov našej krajiny už desaťročiaznelo a stále to znie ako pochmúrny vtip.

Diskutovaný prístup politickej triedy k zvyšovaniu priemernej dĺžky života a starnutiu spoločnosti posilňuje stále rozšírené vnímanie existencie troch konštantných fáz ľudského života a prepojenia týchto fáz s konkrétnymi vekovými rámcami.

Tento stav má za následok nepríjemnosti (napr. chýbajúca atmosféra na rekvalifikáciu v piatej alebo šiestej dekáde života), ako aj nerovnosti (napr. v závislosti od počtu odpracovaných kalendárnych rokov a celkového veku , čo diskriminuje ľudí ktorí začali pracovať veľmi skoro).

Programy celoživotného vzdelávania, predpokladané od 80. rokov 20. storočia, sa mali stať liekom na tu prezentované problémy. Takáto ponuka by bola atraktívna nielen pre starších ľudí, ktorí si chcú (alebo sú nútení) doplniť, rozvíjať alebo zmeniť svoje odborné kompetencie.

Mal ho používať aj napr. matky po niekoľkých rokoch rodičovskej dovolenky alebo dlhodobo nezamestnané. Štatistiky citované Leichsenringom dokazujú, že iba 15 % ľudí vo veku 25-65 rokov využíva tento typ programu v krajinách Európskej únie.

Starnutie 4.0, t.j. dosiahnutý bod

Úvahy prezentované spoločnosťou Leichsenring vedú k zásadnému záveru. Ide o postulát zmeny vo vnímaní formálneho vzdelávania, práce, výchovy detí, starostlivosti o blízkych a voľného času – vzhľadom na tieto sféry ľudskej činnosti bez stotožnenia sa s konkrétnym vekom a bez (všeobecne zamlčaného) predpokladu, že tieto sféry vytvoriť cyklický systém konštantného poriadku

Zaujímavé je, že výskumník uvádza, že podobný názor prezentovala už v 70. rokoch dvojica významných amerických gerontológov Matilda White Riley a John Riley. Poukazuje tiež na to, že extrémne dynamický technologický vývoj v našej dobe si vyžaduje viac ako predtým, dokonca si vynucuje zmenu perspektívy, aj keď len kvôli potrebe ľudí prispôsobiť sa rýchlo sa vyvíjajúcemu prostrediu.

Vyzýva tiež na realistické vnímanie behu ľudského života na všetkých úrovniach, od politických aktivít (napr. uľahčenie využívania vzdelávacích či opatrovateľských služieb bez ohľadu na vek) cez prax obchodných operácií (napr. programy zabraňujúce diskriminácia na základe veku na pracovisku) po – a tu je to kľúčové – vnímanie a plánovanie vlastnej životnej aktivity.

Výsledkom je vytvorenie nového modelu ľudského životného cyklu, integrovaného, ​​t. j. bez rozpadu do vopred definovaných etáp a solidaristického, t.j. súvisiaceho so systémovýmuľahčenie prechodu medzi sférami platenej a neplatenej práce, vzdelávania, rodinných povinností a voľného času.

Táto solidarita by mala za následok aj rovnomernejšie rozdelenie plodov technologického rozvoja a ekonomického rastu – príjem, čas, životné šance. Toto je obzvlášť dôležité v dobe, keď sa ukázalo, že najväčšie medzinárodné korporácie vytvárajú štruktúry silnejšie ako štruktúry demokratických právnych štátov.

Podľa Leichsenringa je sociálna solidarita založená na podporných programoch a systéme sociálneho zabezpečenia nevyhnutným prvkom tohto modelu ľudského života; ide napríklad o finančné benefity a programy na doplnenie odborných kompetencií, vďaka ktorým sa ľudia, ktorí pozastavia kariéru z dôvodu potreby starostlivosti o svojich príbuzných, nebudú báť návratu na trh práce

Na druhej strane začlenenie tohto modelu do vlastného života je predpokladom úspešného zdolávania pracovných, rodinných a osobných výziev.

Starnutie 4.0 čoskoro nepríde

Ako si výskumník predstavuje riešenia, ktoré by napĺňali koncept starnutia 4.0? Leichsenring predstavuje tri postuláty. V prvom rade pravidelné obdobia dopĺňania (alebo zmeny) kvalifikácie - každých 10 alebo 15 rokov, podporené garantovaným príjmom počas obdobia vzdelávania.

Po druhé, riešenia na zmiernenie rozdielov medzi ženami a mužmi v oblasti neplatenej práce; tu, okrem iného opatrovateľská dovolenka, garantovaný príjem a flexibilné pracovné miesta (napr. zdieľané medzi dvoma ľuďmi; nie „flexibilné formy zamestnania“, ako sú neslávne známe „nevyžiadané zmluvy“)

Napokon - pokročilé systémy kontaktovania ľudí so špecifickými odbornými kompetenciami so zamestnávateľmi, ktorí tieto kompetencie hľadajú a naopak, aby sa efektívne využil potenciál všetkých zamestnancov bez ohľadu na pohlavie a vek

Je to skutočné? Realizácia tohto konceptu by si okrem iného vyžadovala dôkladná rekonštrukcia systému sociálneho poistenia (dôchodky) a sociálneho zabezpečenia (iné dávky), napokon založená na tradičnom modeli fáz ľudského života, s výsluhovým dôchodkom ako odmenou za odpracované roky. Zmeny by sa museli týkať aj vzdelávacieho systému, zatiaľ jednoznačne orientovaného na mladých ľudí a nie bez treníc akceptujúcich ostatných – najmä tých starších a „nedigitálnych.“

Takéto silné sociálne zmeny nemožno zaviesť zo dňa na deň alebo dokonca v priebehu niekoľkých rokov.Hovoríme predsa nielen o rekonštrukcii štruktúry verejných výdavkov, vzdelávacieho systému a trhu práce, ale predovšetkým o vnímaní ľudského života novým spôsobom – bez zaužívaných stereotypov.

Napriek tomu si musíme uvedomiť fakty – predlžovanie strednej dĺžky života, starnutie spoločnosti a neustále sa zrýchľujúci rozvoj technológií, výrazne ovplyvňujúce trh práce – a tieto fakty následne riešiť. ako? Rešpektovaním slobody každej ľudskej bytosti pri vytváraní vlastného spôsobu života a budovaní novej sociálnej solidarity, ktorá ide možno ďalej než kedykoľvek predtým.

Takú širokú škálu spoločenských zmien – od vnímania ľudského života v nových kategóriách až po nevyhnutný konsenzus pri rekonštrukcii štruktúry verejných výdavkov, vzdelávacieho systému a národného trhu práce – nie je možné realizovať zo dňa na deň. alebo dokonca v priebehu niekoľkých rokov.

Predlžovanie strednej dĺžky života je však faktom, rovnako ako čoraz rýchlejší technologický pokrok, ktorý spôsobuje výrazné zmeny na trhu práce. Tak či onak bude musieť odkazovať na tieto javy.

Najlepším spôsobom je vedome rešpektovať ľudskú slobodu pri formovaní vlastnej životnej cesty a zároveň v duchu sociálnej solidarity, možno ísť ďalej ako kedykoľvek predtým.

O autoroviPaweł DombrowskiPolitológ, absolvent interdisciplinárneho štúdia politológie a sociológie v odbore sociálna politika (Fakulta žurnalistiky a politológie Varšavskej univerzity). V publicistike sa venuje najmä široko chápanej tematike gerontológie.

Prečítajte si ďalšie články od tohto autora

Kategórie:

Geriatria