Pomôžte rozvoju stránky a zdieľajte článok s priateľmi!
Victoria má 20 rokov, študuje psychológiu vo Varšave. Už dlho mala pocit, že nie je šťastná. Najprv hľadala pomoc u rodičov a potom u terapeuta, no lieky, ktoré jej predpísal psychiater, nepomohli. Cítila výčitky svedomia a strach. Vtedy sa dozvedela o existencii depresie rezistentnej na lieky.
Marcelina Dzięciołowska: Ako to všetko začalo? Kedy ste prvýkrát pocítili, že potrebujete pomoc?
Victoria Mrozowska:Bolo to pred mojimi osemnástymi narodeninami. Dlho som cítil, že niečo nie je v poriadku. Neustále som bola utlmená, smutná, psychicky som sa cítila veľmi zle. Jedného dňa som povedal rodičom, že chcem navštíviť odborného lekára, aby som zistil, čo sa deje.
Ako reagovali rodičia?
Bola to dosť náročná cesta, moji rodičia sa nevedeli zmieriť s tým, že so mnou môže byť niečo v neporiadku. Zasiahlo ich to dosť silno, ale súhlasili. Potom som išiel k psychiatrovi do iného mesta. Tam som sa dopočul, že je to depresia a hneď som dostal recept na lieky.
Aké drogy to boli?
Toto boli lieky SRRI.
Ako sa vám tieto lieky osvedčili?
Väčšinou som sa vďaka nim cítil odrezaný od sveta. Cítil som, že medzi mojimi emóciami a vonkajším svetom je veľká stena a nebol som schopný cítiť žiadne emócie voči iným ľuďom a svetu. Veľmi ma to ovplyvnilo. Koniec koncov, byť na týchto drogách, stále som sa nedokázal vyrovnať so svojím životom.
Čo sa stalo ďalej?
Urobil som chybu – sám som ich odložil. Bola to veľmi veľká chyba.
Ako dlho ste sa rozhodli prestať užívať svoje lieky?
Bolo to asi po 4-5 mesiacoch užívania.
Hovoríte, že to bola chyba – aký bol účinok samostiahnutia?
Najprv som sa necítila tragicky, ale nemala som oporu v žiadnom z opatrení a moje emócie boli ešte ťažšie ako na začiatku. Boli aj iné choroby.
Už ste sa vrátili k psychiatrovi?
Áno, priznal som, že som prestal brať lieky, opísal som príznaky a povedal, že sa po nich necítim dobre. Potom mi predpísali ďalšie lieky.
Ako ste sa po nich cítili?
V skutočnosti také zlé ako po tých prvých.
Čo ste cítili, keď sa ukázalo, že lieky neúčinkujú tak, ako by mali?
Cítil som sa horšie a horšie. Niečo so mnou nebolo v poriadku. Myslel som, že lieky nezaberajú, bola to moja chyba.
Mali ste pocit, že pre vás neexistuje žiadna záchrana?
Áno.
Vinu kladiete na svoju stranu. Chápem, že ste v tom štádiu nevedeli o existencii depresie rezistentnej na lieky?
Vtedy som netušil o existencii depresie rezistentnej na lieky.
Čo sa stalo ďalej?
Ja sám som tabletky neprestal brať. Pamätám si vtedy, že som súčasne začal brať lieky na iné choroby. Po nejakom čase mi psychiater ponúkol terapiu, ktorá nakoniec niečo zmení.
Aký druh terapie to bol?
Išlo o terapiu liekom rezistentnej depresie liekom spravato s esketamínom.
Esketamin sa užíva intranazálne – je to pravda?
Áno.
Cítili ste nejaký rozdiel v tom, ako sa cítite po užití esketamínu?
Prišlo to postupne. Všímala som si také maličkosti – bola som ochotnejšia konať, chcela som sa stretávať s ľuďmi, robiť všelijaké veci.
Ako ste zareagovali na správu, že vy nie ste problém, ale že je to ten typ ochorenia, na ktorý lieky nezaberajú?
Istým spôsobom sa mi uľavilo. Zistil som, že existuje niečo, čo mi môže pomôcť a nakoniec by to asi aj fungovalo. Potom mi došlo, že to nebola moja chyba, výčitky boli preč.
Depresia sa lieči viacerými spôsobmi - farmakoterapiu je vhodné nasadiť súčasne s odbornou terapiou. Aké bolo pre vás?
Chvíľu som nechodil na terapiu. Mal som také prestupové obdobie, lebo po presťahovaní do Varšavy som hľadal vhodného špecialistu tu na mieste.
Stále užívate esketamín?
Nie, už to neakceptujem.
Ako dlho ho už používate?
Od septembra 2022 do začiatku tohto leta.
Trvalo to teda dosť dlho. Užíva sa esketamin raz denne?
Zo začiatku som ho bral 2x týždenne - chodil som k lekárovi pre esketamín. Neskôr, v závislosti od individuálnej situácie pacienta, sa používa inak.
Už je to nejaký čas, čo som prestal užívať drogu. Ako sa máš teraz?
Mám pocit, že sa všetko stabilizovalo, mám pocit, že mám normálny život. Niekedy je to horšie, aniekedy je to lepsie, ale vdaka esketaminu mozem normalne fungovat v spolocnosti a prispiet k tomu všetkému.
Všetci máme lepšie aj horšie časy, je dôležité si to dovoliť. Niekedy je kľúčom prijatie. Na začiatku nášho rozhovoru ste spomenuli, že študujete psychológiu - nebol váš výber študijného odboru náhodný a súviselo to s tým, že ste sami mali problémy s duševným zdravím?
Toto čiastočne súvisí. Týmto smerom som sa vybral najmä preto, že rád pracujem s ľuďmi, no na svojom príklade som videl aj to, aké ťažké môžu byť problémy ľudí a že ľuďom ako som ja stojí za to pomáhať.
Mať vedomosti a zručnosti je určite jednoduchšie. Najmä to, že v súčasnej pandemickej situácii tieto psychické problémy postihujú čoraz viac ľudí a sú čoraz horšie. Aj v najbližšom okolí sa môžu vyskytnúť prípady ľudí, ktorí túto pomoc potrebujú. Spomínali ste aj to, že vaši rodičia sa nevedeli zmieriť s tým, že sa to stalo aj vám. Ako to vyzerá dnes?
Moji rodičia ma v týchto dňoch podporujú v celom tomto procese. Myslia to dobre, ale niekedy povedia niečo zlé. Nemajú dostatok vedomostí, sú tiež iná generácia a občas povedia niečo, čo im pripadá v poriadku. Napriek tomu sú stále prítomní v mojom terapeutickom procese.
Čo by ste chceli odkázať ľuďom, ktorí sú v rovnakej situácii ako vy? Ak niekto siahne po tejto pomoci a ukáže sa, že pre neho neexistuje žiadna terapia? Kde začať? Čo robiť, keď lieky nezaberajú?
V prvom rade si nevyčítajte, že ste sa pokazili. Terapia je dlhý proces, treba si dôkladne analyzovať, čo je pre mňa dobré a čo nie. Táto situácia je u každého pacienta veľmi individuálna. Rovnako sa netreba báť ani procesu terapie. Chce to čas a obetavosť. Musíte odložiť strach a siahnuť po pomoci, pretože šanca dostať sa z takejto situácie vlastnými silami je takmer nulová. Potrebujete pomoc ďalšej osoby – špecialistu, ktorý vás nasmeruje na správnu cestu.
Spomenuli ste, že vaši rodičia niekedy povedali niečo, čo ste celkom nechceli počuť. Myslel som, že by to mohol byť dobrý tip, ako sa nerozprávať s niekým, kto má depresiu.
V prvom rade neodmietajte osobu, ktorá hovorí o vašom probléme. Veľmi často som sa zúčastňoval rozhovorov, v ktorých, keď som hovoril o svojich obavách, mi niekto povedal, že má to isté a že sa netreba báť, lebo to prejde, a potom zmenil cestu rozhovoru.
Často sa s tým stretávamže ľudia kritizujú ľudí, ktorí hovoria niekomu, kto je v depresii, že všetko bude v poriadku. Podľa mňa sú takéto slová akoukoľvek pomocou, pretože takýto človek nemusí presne vedieť, ako sa má v takejto situácii zachovať a čo povedať.
Využili ste podporné skupiny pre ľudí s podobnými problémami?
Nie, sústredil som sa na prácu s terapeutom. Stále pokračujem v terapii.
Ďakujeme za rozhovor
O autorovi
Marcelina DzięciołowskaRedaktor dlhé roky spojený s medicínskym priemyslom. Špecializuje sa na zdravie a aktívny životný štýl. Súkromná vášeň pre psychológiu ju inšpiruje, aby sa v tejto oblasti venovala náročným témam. Autor série rozhovorov z oblasti psychoonkológie, ktorých cieľom je budovanie povedomia a búranie stereotypov o rakovine. Verí, že správne mentálne nastavenie dokáže zázraky, preto presadzuje odborné znalosti založené na konzultáciách s odborníkmi.