Pred 4 rokmi zomrela Halina Szmeterling, milovaná babička Natálie Kukulskej. Skúsenosti – ťažké i krásne, ktoré nadobudla počas choroby svojej starej mamy, podnietili umelkyňu, aby sa zapojila do kampane Nadácie Nutricia, zameranej na opatrovateľov chorých a starých ľudí. Dnes nám Natalia Kukulska rozpráva o tých dňoch a o problémoch, ktoré musela riešiť pri starostlivosti o starú a chorú babičku.
Starostlivosť o chorého a starého človeka si vyžaduje veľa síl, nielen fyzickej. Vieš to veľmi dobre, pretože si sa nejaký čas staral o svoju chorú babičku …
Natalia Kukulska:Áno, v septembri uplynuli 4 roky od smrti mojej starej mamy. Jej choroba trvala pomerne dlho a prebiehala v etapách – v rôznych časoch ma zaujala rôznymi spôsobmi. Najprv som sa postupne učil a pripravoval na rolu opatrovníka, potom som si zvykol na nevyhnutné, teda na odchod starej mamy. Všetko na mňa padlo celkom náhle, pretože predtým to bola ona, kto sa o mňa staral.
Vychovala ťa stará mama. Bola aj potom prítomná vo vašom živote?
NK:Stále. Keď som začal svoj dospelý život, oženil som sa, keď sa mi narodil najstarší syn Jasio, babka bola ešte taká fit, že ma odbremenila od rôznych záležitostí spojených s chodom domu. Varila, dohliadala, hovorila, čo treba nakúpiť – len sa starala o domácnosť a pomáhala nám.
Bolo pre mňa prirodzené žiť s ňou, pretože to bolo vždy takto: Strávil som s ňou svoje detstvo. Ešte kým žila mama, babička sa k nám presťahovala, pretože rodičia veľa cestovali. A keď zomrela, zostala s nami.
Na jednej strane mi príde krásne, že za mňa obetovala svoj život – viem, že ju poháňala láska. Ale na druhej strane mám pocit, že to nebolo dobré, že sa úplne vzdala seba, svojho života pre niekoho iného, aj keď išlo o mňa, jej vnučku.
Boli ste si veľmi blízki?
NK:Áno, a toto puto vo mne vyvolalo pocit, že sa o ňu starám, no zároveň to bolo niekedy ťažké. Dokonca aj keď som bol dospelý, vedela mi povedať, kedy mám prísť domov. A to bolo čiastočne spôsobenéže v skutočnosti nemala vlastný život. Nie je celkom dobré, keď sa človek úplne oddá niekomu inému a nenechá si priestor na to, aby sa venoval svojim vášňam.
Keď vaša babička ochorela, mali ste pocit, že teraz jej to všetko musíte oplatiť?
NK:Nikdy som o tom neuvažoval ako o „niečo za niečo“. Keď vám niekto dá lásku, neskôr mu ju opätujete. Koľko pocitov vložíte, dostanete ich späť. V istom momente, keď moja stará mama starla, bolo pre mňa prirodzené byť osobou, ktorá jej pomôže.
A stala som sa opatrovateľkou, ktorá s ňou chodila po lekároch, premýšľala, ku ktorému špecialistovi ísť atď. Potom prišli veľmi ťažké chvíle, ktoré som predtým prežívala aj s ockom, keď sa bolo treba rozhodnúť na chirurgii risknúť… Cítil som, že je toho na mňa priveľa, že ma „zožiera“ moja rola opatrovníka.
Bola si v tom sama, mala si oporu - manžela, príbuzných, možno terapeuta?
NK: Áno, manžel mi v niektorých veciach pomáhal a bol mi nablízku, no nemala som ani psychológa, ani terapeuta, lebo som mala veľa práce. Bolo to pre mňa najťažšie. V mojej profesii neexistuje nedostatok nasadenia. Všetko, čo prežívam, ovplyvňuje moju prácu a môj dych. Ťažko sa potom spieva.
Chorobu mojej starej mamy som veľmi prežíval. To bol aj prípad, keď môj otec mal operáciu srdca, potom operáciu aneuryzmy brušnej aorty, čo sa v Poľsku nedalo urobiť, tak sme to urobili v Norimbergu. Presne tak: hovorím „my“, pretože keď sa človek stará o niekoho blízkeho, je to, ako keby bol sám chorý. Príznaky má zrejme len táto jedna osoba, v skutočnosti je chorá celá rodina.
Pamätám si, že keď bol môj otec chorý, znášala som jeho stav tak zle, že som sama začala mať zdravotné problémy. Mal som záchvaty paniky, začal som strácať hlas. Až od lekára som zistila, že ide o psychosomatické symptómy spojené s nadmerným stresom a strachom o otca. Po jeho smrti moje problémy začali ustupovať, čo bolo pre mňa jasným znakom toho, že sú výsledkom tej situácie.
Ako dlho bola vaša stará mama chorá a bola odkázaná len na vašu pomoc?
NK:Boli to posledné tri roky jej života. Bola už vo vážnom veku – zomrela vo veku 92 rokov, no choroby v kombinácii s demenciou to nerobili ľahkými. Niekedy som cítil veľkú bezmocnosť.
Ako ste sa s tým vyrovnali? Nielenže ste koncertovali a pracovali, ale v posledných mesiacoch života vašej starej mamy ste čakali bábätko.
NK:Bolo to ťažké. Premýšľal som viac ako razako zorganizovať pomoc, keď som musela odísť, lebo teraz som ju potrebovala nielen pre deti, ale hlavne pre babku. Nebola si plne vedomá, že som tehotná. Teda, niekedy túto skutočnosť zaregistrovala a bála sa, či budem v poriadku. Myslím si, že moja dcéra sa nevedome podieľala na živote svojej prababičky a bola mi veľmi blízka… pretože som si bola nablízku, starala som sa o ňu fyzicky aj psychicky
Moja svokra sa vtedy ukázala ako veľká pomoc. Predtým prišla strážiť deti, a keď bola stará mama chorá, asistovala mi pri starostlivosti. Potom som sa musela spoľahnúť na opateru sestričky, ktorá k nám chodila, lebo prišiel čas, keď ste museli byť stále pri babke. Už nevstala z postele, takže keď som odišiel na koncert niekam inam a neprišiel som na noc domov, musel som na ňu dohliadať. Využila som agentúru, ktorá poskytuje pomoc chorým ľuďom. K takýmto ľuďom sa dostanete veľmi blízko …
Poskytlo vám zamestnanie profesionálnej starostlivosti nejakú úľavu, že je o vášho blízkeho dobre postarané?
NK:Na jednej strane áno. Z pragmatických dôvodov som mal tento pocit. Na druhej strane je vo mne veľa empatie, zdedenej asi po babičke. Stále som mal teda pocit, že potrebuje mňa a nie niekoho iného, dokonca kvalifikovaného. Že všetci mohli byť okolo nej, ale až keď som prišiel, babka sa cítila bezpečne.
Aký si mal vtedy deň? Máte predsa povolanie, v ktorom si nemôžete len tak vziať dovolenku. Pre tento dom, deti… Čo bolo najťažšie?
NK:Najťažšia bola organizácia, logistika, v každej oblasti života. Aby nič neskolabovalo, všetko stihlo načas, pripravilo sa na vystúpenie, nakúpilo, všetko pripravilo. Bolela ma z toho hlava a kamarátky boli zvyknuté, že im musím povedať nie: Prepáč, nemôžem prísť, deti nemám s kým nechať, babku nenechám samú. atď. Bolo to ťažké. V škole nás neučia, ako si usporiadať život v takejto situácii, zoči-voči chorobe či smrti blízkeho človeka. Keď sa niečo také stane, neviete, ako sa k tomu postaviť a komu dôverovať. Mali by ste zavolať priateľovi alebo zadať heslo do vyhľadávača?
Volali ste, mali ste problém zdôveriť sa so svojimi problémami? Mnohí opatrovatelia nechcú hovoriť o chorobe svojich príbuzných, pretože sa hanbia, sú v rozpakoch …
NK:Myslím, že to vyplýva z niečoho iného. Myslíš si, že si sebestačná, aj ja som si myslela, že babka potrebuje len mňa, hoci som si bola vedomá, že okolo mňa je skupina ľudí - kamaráti, manžel, ktorí mi ponúkajúPomoc. Mnohé opatrovateľky to berú ako česť, že to dokážu samé.
Neuvedomujú si však, že na to, aby pomohli chorému človeku, musia si najprv pomôcť sami, postarať sa o seba, napríklad dostatočne spať. Že niekedy musíte využiť nejakú radu, typ terapie alebo sa dokonca s niekým podeliť o svoj príbeh, aby ste si to uľahčili, aby ste mohli plakať ….
Presne tak - nabádať opatrovateľky, aby využili niečiu pomoc, zverili sa niekomu, kto bude počúvať a rozumieť - to je cieľom sociálnej kampane, ktorej ste ambasádorkou. Ukazujú vaše skúsenosti, že sa to oplatí robiť?
NK:Samozrejme, že je. Nestojí za to držať v sebe všetky tieto napätia. Ak chceme seba a svoj čas venovať inému človeku, musíme vedieť zareagovať, niekomu o tom povedať. Táto potreba podpory je obrovská. A v prípade osamelých ľudí, ktorí sa starajú o chorých a nemajú sa komu otvárať, hrá dôležitú úlohu terapia, ktorá dodáva silu a ukazuje zmysel toho, čo robíme. Nemôžeme niekomu pomôcť na úkor svojho zdravia alebo života.
Pomoc pre chorých sa oplatí hľadať aj u ľudí, ktorí sú na to odborne pripravení, so skúsenosťami, napríklad s pomocou zdravotných sestier. Toho sa rozhodne netreba báť. Staroba a choroby sú súčasťou našich životov.
Stojí za to prežiť tento čas dôstojne bez toho, aby ste sa unavili. Ak sa opatrovateľ začne fyzicky alebo psychicky zhoršovať, chorá osoba z toho nebude mať prospech. Myslím si, že chorý človek, nech je s ním čokoľvek, by mal cítiť, že má za sebou niekoho silného, nie niekoho, kto sa ledva ťahá. Pretože vyvoláva výčitky svedomia, pocit, že ste niekomu na ťarchu. Nikto nechce byť pre nikoho loptou a reťazou.
Nemôžem sa ťa spýtať na to, čo sa práve deje vo vašom živote. Máte malú dcérku, no stihli ste vydať nový album? Kde sa vzal nápad na Chopina vo vokálnej verzii?
NK:Áno, som si istý, že sa nesmiete vzdať svojich snov a otázka skĺbenia práce s domácim životom je náročná, ale urobiť ju, pretože je to otázka dobrej organizácie. Pred desiatimi rokmi ma pozvali na projekt jazzového koncertu, v ktorom som mal spievať Chopinove skladby upravené s textom.
Veľmi ma to prekvapilo, ale zaujalo. Myslel som si, že jedného dňa by bolo skvelé rozvinúť tento projekt. Nakoniec som sa rozhodol ísť snívať a nahrať symfonický album. Hrala vynikajúca Sinfonia Varsovia a na aranžovanie som si pozval majstrov, ktorí majú okrem bohatých skúseností aj skvelý vkus. Zárukou sú Krzysztof Herdzin, Adam Sztaba, Nikola Kołodziejczyk, Paweł Tomaszewski a Jan Smoczyńskikvalita.
Napísal som aj polovicu textov a pozval päť umelkýň do lyrickej vrstvy. Chcel som, aby môj pohľad na Chopina bol rôznorodý a multidimenzionálny. V tejto hudbe je toľko krásy a nehy, že to v týchto ťažkých časoch veľmi potrebujeme.
Snívam o tom, že sa počas koncertov stretnem s publikom naživo. Plánujeme ich na budúci rok, ale aby sme mohli pokojne plánovať, musíme sa vysporiadať s pandémiou. Preto sa dá povedať, že zdravie je najdôležitejšie. Našťastie nám hudba môže zdvihnúť náladu.