Je prítomnosť manžela (partnera) pri pôrode dobrý nápad? Pomôže alebo skôr vyruší a podráždi? Je muž dostatočne emocionálne zrelý, odolný voči stresu a vnútorne presvedčený, že jeho prítomnosť pri pôrode je nevyhnutná? Prečítajte si úprimnú správu môjho otca, aktívneho účastníka pôrodu.
V skutočnosti som váhal až do úplného konca sprevádzania mojej manželky kpôrodu . Jedno som vedel s istotou – v tejto chvíli nemôžem byť ďalej ako za dverami pôrodnej sály.
Pochybnosti o prítomnosti počas pôrodu
Ale byť tam s ňou? V hlave mi vírilo veľa otázok. Pomôže jej moja prítomnosť alebo ju viac vyruší? Som voči tomu všetkému dostatočne imúnny? Pretože správy otcov na internete ukázali, že pôrod bol hlavne bolesť, krik, stres a more krvi. Keď som čítala príbehy žien, ktoré svojim mužom pri pôrode nadávali a obviňovali ich z celého tohto trápenia, mala som obavy, či to tak nemusí byť aj v našom prípade. Obaja s manželkou máme veľmi emotívny prístup ku všetkým druhom konfliktov. Ako si teda máme neskôr spomenúť na narodenie nášhobábätka , ak sme sa vtedy na seba obaja hnevali? Sklamem svoju ženu? Budem jej môcť pomôcť tak, ako odo mňa očakáva? Nebolo by potom lepšie, keby s ňou bola jej mama alebo kamarátka? Bolo veľa pochybností a sprevádzali ma 9 mesiacov.
Naučte sa 10 spôsobov ľahkého pôrodu
Obavy z prítomnosti
Jeden deň som chcela byť pri pôrode a na druhý určite nie. Analyzoval som rôzne scenáre. Snažil som sa všetko predvídať a nastaviť akčný plán. A aká bola realita? Nie je potrebné predpokladať žiadne scenáre! Jedno je isté. Každý pôrod je iný a každý ho inak cíti a prežíva. V skutočnosti minarodenie v rodineveľmi pomohlo objaviť samú seba. Nečakal som, že nebudem mať problémy s výmenou obväzov, vložiek, čistením krvi a obsluhou manželky v tých najtrápnejších situáciách. Keby mi o tom niekto povedal pred pôrodom, tak by som zdrhla. V tej chvíli sa však nebolo čomu čudovať. Ani na sekundu som nepocítila hnus, hnus respstrach. V takýchto situáciách si človek uvedomí, akým nedôležitým sa stáva, keď ide o pomoc blízkemu. Naplnili sa moje obavy z pôrodu? Stalo sa niečo, na čo som sa ešte pred pôrodom bála pomyslieť.
Komplikácie pri pôrode
Marta nemohla vyhnať Staša. Neskôr sme zistili, že pupočná šnúra je príliš krátka. Dieťa vychádzalo a cúvalo. Doktor sa rozhodol Staśa vysať a prikázali mi odísť z izby. Ani neviem, ako dlho som sedela pred dverami a čakala, kedy budem počuť plakať moje dieťa. Mohlo to byť 5 minút alebo hodinu… Neviem. V tej chvíli bola každá sekunda príliš dlhá. Teraz, keď si na ten moment spomeniem, samé od seba sa mi tisnú slzy do očí, aj keď sa považujem skôr za „maczo“ typ ako za „citlivý“. Modlil som sa, aby som nepočul: "Máme pre teba zlé správy." Každá bunka v mojom tele sa za to modlila. Hneď ako som začula plač, vtrhla som do chodby. V ostrom svetle lampy som uvidel „džamoon“ ležať Marte na bruchu a zbláznil som sa od radosti. Narodenie dieťaťa je nepochybne tým najúžasnejším momentom, ktorý sa človeku prihodí. Môžete mať miliardy strachov, triasť sa strachom … ale musíte tam byť a musíte to prežiť. Ťažko povedať, či sa bolo čoho báť. Zažil som strašný strach, keď môjho syna vytiahli z brucha mojej manželky, a ja som nemohol nič robiť, mohol som sa len modliť… Tak sa asi bolo čoho báť. Ale na jednej strane je strach a na druhej – prežívanie chvíle, keď sa s manželkou narodí dieťa. Strach musí zlyhať! Nikdy nezabudnem na moment, keď mi odovzdali Staša, ktorý sa narodil o päť minút skôr. Ó môj!!! Nikdy v živote som nedržala na rukách dieťa mladšie ako rok. A teraz som držal svojho vlastného päťminútového syna!!! Pamätám si, že nič nevážil. Bol ľahký ako pierko. Zabalený v prikrývkach až po temeno hlavy. Ale cítila som každý jeho pohyb a moje srdce bolo naplnené nepredstaviteľným šťastím. Radosť a pýcha za hranicami mysle. Kozmický moment v nemocnici v Karowe.
mesačné "M jak mama"