Strata zamestnania, odchod milovanej osoby, správa o ťažkej chorobe sú extrémne, až traumatické udalosti. Každý prežíva takúto traumu inak. Niektorí sa vzdávajú, iní bojujú. Rozprávame sa s Mariolou Kosowicz, psychoterapeutkou a psychoonkologičkou o mužovi v jeho živote.

Keď sa ocitneme v ťažkej situácii, v tele nastáva hormonálna búrka. Zvyšuje sa produkcia asi 30 neurotransmiterov, ktoré prenášajú signály medzi nervovými bunkami. Reakcie tela a psychiky sú niekedy veľmi prudké …

- Niekedy prichádzajú do nemocníc pacienti so syndrómom zlomeného srdca - príznaky pripomínajú infarkt. Dokonca aj stopa EKG vyzerá rovnako. Ale neexistuje infarkt, po prežití traumy dôjde k ľudskej tragédii …

Mariola Kosowicz: Máme na to lekárske vysvetlenie. Kritická situácia zvyšuje hladinuadrenalínuv krvi až 30-krát. To blokuje tok vápnika k srdcovým bunkám, ktoré sa pre nedostatok tohto minerálu prestanú sťahovať. A to je ako mať infarkt.

Ale nie každý reaguje tak silno na ťažké udalosti …

M.K .: Reakcia nastresje vždy individuálna. Rovnaký incident spôsobuje u jedného obrovský stres, u iného to až tak nepociťuje. Stres totiž nespôsobuje samotná objektívna situácia. Je to spôsobené tým, akú dôležitosť tejto situácii pripisujeme, ako o nej uvažujeme – či už pozitívne alebo negatívne. Dostali sme výpoveď… Môžeme povedať: "to je dobre, podcenili ma, nájdem niečo lepšie." Alebo zaujmeme iný postoj: „Inú prácu si nenájdem, lebo som na nič.“

Od čoho závisí náš postoj k traumatickej situácii?

M.K .: Z nášho presvedčenia, hodnôt, výchovy, temperamentu, svetonázoru, teda skrátka z osobnosti. Na stres sú náchylnejší ľudia netrpezliví, hanbliví, žijú v zhone, naberajú na seba priveľa povinností, idú za svojimi cieľmi za každú cenu a tí, ktorí sa vyhýbajú pravde o svojom živote a budujú si o sebe a svojom svete neskutočný obraz. Stres vzniká zo životných konfliktov, stavov neistoty, potláčaných pocitov. Človek s komplexom sa stáva podráždeným, citlivým na kritiku, je bezmocný voči okoliu a svetu, a preto viac vystresovaný. Toľudia s veselou povahou, priateľskí k svetu, ktorí idú za svojím cieľom bez zbytočného boja, lepšie zvládajú stres. Tí, ktorí sa vopred neboja, ale reálne reagujú na zložité situácie a sú si vedomí svojich zdrojov a psychofyzických deficitov.

Podľa odborníkaMariola Kosowicz, psychologička a psychoonkologička

Mobilizácia alebo zničenie

Uvedenie tela do bojovej pohotovosti, ak trvá krátko, nerobí skazu, pokiaľ po mobilizácii nasleduje odpočinok, ktorý umožňuje regeneráciu a vyrovnanie hladín jednotlivých hormónov. Tento druh stresu je kreatívny – motivuje nás konať, inšpiruje nás, pomáha nám prekonávať ťažkosti. Ale môže spôsobiť aj nepríjemné reakcie na tele, ako je chvenie rúk a nôh, búšenie srdca, potenie, bolesti brucha, hnačka. Keď stres pominie, zmiznú aj nepohodlie. Keď sa pôsobenie stresora predĺži, dostávame sa do fázy imunity. Bojové hormóny sú stále produkované s dvojnásobnou energiou, napätie zostáva, ale telo si zvykne. Ak napätie neuvoľníme včas, stres prechádza do fázy odzbrojenia a následne do fázy deštrukcie. Tá je pre nás najnebezpečnejšia, pretože sťažuje alebo znemožňuje dosiahnutie našich cieľov, spôsobuje, že sa cítime bezmocní zoči-voči životným situáciám a – alebo možno najviac – ničí naše zdravie. Je to preto, že rovnováha medzi spaľovaním zdrojov a možnosťou ich obnovy je narušená.

Čo ešte určuje silu našej reakcie na stres?

M.K.: Najťažšie situácie, ktoré treba prekonať a prežiť, sú situácie, ktoré nás pripravujú nielen o jednu hodnotnú hodnotu, napríklad prácu alebo milovaného človeka, ale aj o tie, ktoré nás vyraďujú z našich súčasných rolí. Keď sa dozvieme o ťažkej chorobe, osobnou tragédiou nie je len uvedomenie si straty zdravia. Sme deprimovaní a vydesení z nedostatku kontroly tela. Nemôžeme chodiť do práce, hoci to bola dôležitá súčasť nášho každodenného života. Prestávame byť atraktívnym sexuálnym partnerom, pretože nám choroba berie silu. Svojim deťom ani priateľom nevenujeme toľko pozornosti ako kedysi. Vypadneme z dôležitých rolí, ktoré nám umožnili vybudovať si vlastnú hodnotu. Povedať tomu človeku, že teraz je najdôležitejšie zlepšiť sa, vôbec nepomôže. Obnovenie zdravia je dôležité, ale tieto ďalšie drobné prvky boli neoddeliteľnou súčasťou života, často jeho zmyslom. Teraz sú preč. Je tu prázdnota, ktorú možno nazvať smútkom.

Čo má strata zdravia spoločné so smútkom?

M.K.: Každé utrpenie spôsobené veľkou stratou je smútkom, hoci tento výraz používame denne len v prípade smrti našich príbuzných. V iných situáciách zvyčajne hovoríme: „JePrepáč, som sklamaný, prepáč." Ale emocionálne a mentálne zažívame rovnaké veci, aké zažívame po strate niekoho pre nás dôležitého, aspoň v inej miere.

Ako minulosť ovplyvňuje náš postoj v ťažkých časoch?

M.K. Takýchto dôvodov je veľa, no jedným z najdôležitejších je domov, atmosféra, v ktorej sa formovala naša psychika, postoj príbuzných k ťažkým udalostiam a spôsob, akým sa k nám v detstve správali. Ak nás rodičia neustále od niečoho odrádzali, kritizovali, tak sme si v ťažkých časoch nevyvinuli správne mechanizmy zvládania. Ak moja mama stále opakovala: „Nezvládam to, už to nevydržím, nad tým všetkým zomriem,“ tak sa môže stať, že nevedome zaujmeme rovnaký postoj a prenesieme si ho do života . Rovnako ako ona budeme bezradní, ustráchaní, bezmocní. Staneme sa ľuďmi, pre ktorých bude pohár vždy poloprázdny.

Je ťažké vymaniť sa z tejto emocionálnej stigmy?

M.K .: Niekedy je to dokonca nemožné. Ale človek by si mal pestovať pocit istoty, že to, čo sa mu deje – napriek jeho váhe – má zmysel. Musíte prijať danú situáciu ako fakt, potom vedome aktivovať svoje nápravné prostriedky, postaviť sa výzve a vidieť zmysel vo svojom konaní. Takýto postoj nám umožňuje prekonávať ťažkosti a rozdeľuje ich do etáp, ktoré môžeme v danom momente reálne kontrolovať. Malé víťazstvá vám umožňujú konať - človek získava vedomie kontroly nad svojím životom, čo výrazne znižuje stres.

Existuje vzorec našej reakcie na stratu?

M.K .: Každý reaguje individuálne, ale určité emocionálne reakcie sa nám dávajú podobným spôsobom. Keď niečo, čo som nečakal a čo porušuje poriadok, pocit bezpečia, bez ohľadu na to, ako to chápeme, je prvou reakciou šok a nevera: "to nemôže byť pravda, o chvíľu to prejde." Veď v istom zmysle máme zafixovaný obraz sveta a nečakaná situácia ohrozuje základné predpoklady, ktorými si budujeme pocit bezpečia a magicky veríme v kontinuitu a predvídateľnosť našich životov. Preto sa v situácii, ktorá narúša náš pocit bezpečia, často spúšťa obranný mechanizmus, nazývaný popretie. Nepripúšťame, aby sme si uvedomili, čo sa stalo, a v tom prvom momente to pomáha znižovať napätie. Problém začína, keď mechanizmus popierania trvá dlhší čas a my nie sme v kontakte s tým, čo sa deje v našich životoch. V takejto situácii už stres neznižujeme, práve naopak - ešte viac ho prehlbujeme

A nie sú to také ťažké časyotvoriť naše oči svetu?

M.K.: Stáva sa to. V dramatickej situácii sa všetko vyjasní. Niekedy až vtedy vidíme skutočný obraz svojho života, rodinných vzťahov, vzťahov s manželom, deťmi a priateľmi. Naše oči sa otvárajú. Jedna moja pacientka umierala na rakovinu a najťažším problémom bol pre ňu prístup manžela, ktorý povedal, že už má inú, atraktívnu partnerku a o manželku sa už nestará. Dráma bola v tom, že videla, ako žila doteraz, že jej manžel bol vždy nelojálny, cudzí. Stáva sa, že po smrti jedného z manželov čoskoro odíde aj druhý. prečo? Pretože ich vzťah bol symbiotický, hlboko prepojený, teraz nemôžeme fungovať bez manžela alebo manželky. Byť spolu bolo ako vzduch. Je to istý druh závislosti na inom človeku. Títo ľudia zostávajú tam, kde sa rozišli so svojimi blízkymi. Nemajú silu a odvahu urobiť krok vpred. Stráca ich, často zomierajú. Našťastie väčšina ľudí po čase smúti. Ženy, ktoré mi po strate manžela povedia: „Už sa nikdy nezamilujem“ sa vracajú s novým zábleskom v očiach a priznajú sa: „Niekoho som spoznala“. Ale v momente ich zúfalstva sa nesmie povedať: „spoznáš niekoho, bolesť ustúpi, zabudneš.“ nie. Treba počúvať, dať si čas. „Dobrá rada“ v takomto čase by bola neúctivá k ich utrpeniu a smútku. V našich reakciách sa často objavuje mechanizmus popierania. Týka sa to nielen ľudí, ktorých sa tragédia priamo dotkla, ale aj ich príbuzných. Nehovorím o problémoch, takže to tu nie je. Niekedy to pomôže. Ak niekto ťažko chorý povie: „Budem žiť dlho,“ nepopierajme to. Nedokážme, že čoskoro zomrie. Predpokladajme jeho postoj, pretože to je to, čo teraz potrebuje. A keď už vážne povie: „Umieram“, násilne nezapierajme, nemeňme tému, ale nechajme chorého, aby sa s pokorou vyjadril k ťažkostiam takejto situácie. Máme právo byť bezmocní a nemusíme hľadať riešenie silou. Na to môžeme spolu s umierajúcim využiť čas, ktorý nám zostáva.

Každý z nás má svoj vlastný prah pre akceptovanie traumatických udalostí?

M.K .: Áno aj nie. Často sa starám o ľudí, ktorí zomrú v mojom vlastnom dome. Ich rodiny zdôrazňujú, že sprevádzanie odchodu blízkeho im umožňuje zvyknúť si na smrť. To však neznamená, že neskôr je to jednoduchšie. Každý z nás má silný inštinkt prispôsobiť sa neobvyklým situáciám. O láske zrodenej v gete veľa porozprával zosnulý lekár Marek Edelman. Bol to pocit, vďaka ktorému som sa cítil potrebný, možno ešte bezpečnejší. Rovnako je to aj v bežnom živote. Vďaka niekedy zvláštnym činom nachádzame v sebe silu,vydržať nájsť cestu z ťažkej situácie. Existuje však tenká hranica medzi tým, čo nám pomáha prežiť, a tým, čo nás začína ničiť.

Oplatí sa požiadať niekoho o pomoc v extrémnych situáciách?

M.K .: Tu nenájdem dobrú odpoveď, pretože každá situácia je iná, každý z nás je iný. Pomôcť môže srdečný rozhovor, nákupy, pozvanie na spoločný výlet. Čokoľvek pod pojmom pomoc myslíme, nemusíme ju dostať. Ťažko chorý pacient, o ktorého sa starám, mi nedávno povedal: „Rád by som toľko hovoril o svojej situácii, o svojom strachu, o budúcnosti. Ale keď začnem takýto rozhovor so svojimi deťmi, povedia jednu vec - matka, ani slovo o chorobe. Človek v ťažkej situácii nechce počuť: „Nejako to bude dobré, zvládneš to“. Toto sú prázdne slová. Keď sa sťažuje na neznesiteľnú bolesť, niekto odpovie: "Ach, aj ja mám neustále bolesti." Takéto odpovede dokazujú, že partner nechce poznať náš problém.

Potom ľuďom spadnú masky …

M.K .: V ťažkej situácii vždy vyjde najavo pravda o našom živote, vzťahoch s ľuďmi a vzťahoch. Keď čelíme akémukoľvek nešťastiu, očakávame, že všetci budú empatickí, dobrí, ochotní slúžiť, čestní a v ideálnom prípade by mali odhadnúť naše potreby. Zabúdame na povolania, ktoré nám robili naši blízki predtým, ako sa nám stalo nešťastie. Nie vždy sme tomu však venovali pozornosť alebo sa tvárili, že je všetko v poriadku, pretože to bolo pohodlnejšie.

Ako teda postupovať?

M.K .: Nikto pre nás neprežije ťažké časy, ale potrebujeme iných ľudí. Často však hovoríme: „nie, ďakujem za pomoc“, pretože neveríme, že ju dostaneme. Je tiež potrebné pripomenúť, že aj keď úprimne povieme, akú podporu očakávame, nie vždy ju dostaneme. Dôvody môžu byť rôzne: niekto sa pre nás nemôže, nemôže, bojí alebo nechce obetovať. A je jedno, že sme týmto ľuďom boli v minulosti nápomocní. Stáva sa aj to, že o pomoc nepožiadame, pretože sa bojíme názorov iných ľudí. Žena tají, že ju manžel opustil, pretože nechce počuť, že je vinná, že sa o manželstvo dostatočne nestarala… Vo svojej praxi sa stretávam so situáciami, keď „kamaráti“ nielenže vynášajú súdy o nás, ale tiež sa snažiť prevziať kontrolu nad naším životom. Nemyslia na potreby nešťastného človeka, ale na svoje: „Pomáham tomu chudákovi, som dobrý. Každý deň mu nosím polievku – obetujem sa “.

Ako by sme sa teda mali správať k ľuďom v extrémnych situáciách?

M.K .: Nie je dobrým riešením predstierať, že sa nič nestalo, alebo vyhýbať sa chorému, opustenému, nezamestnanému či zúfalému človeku po strate manžela či dieťaťa. Verím, že by sme mali naprzavolajte a aspoň povedzte, že nás to mrzí. Varoval by som však pred unáhleným vyhlásením pomoci. Ak hovoríme: „vždy sa na mňa môžeš spoľahnúť, som ti k dispozícii“, robme to zodpovedne. Môže sa stať, že dostaneme žiadosť. Ak nemáte silu pomôcť, alebo nie ste skutočne pripravení pomôcť, nezahadzujte svoje slová. Ak viete, že nemôžete získať prácu niekoho iného, ​​nesľubujte, že sa porozprávate so svojím šéfom. Nerobte si falošné nádeje. Ak máte pocit, že sa nebudete môcť niekoľko hodín postarať o chorého, aby si opatrovateľka vydýchla, neponúkajte svoje služby.

Ako však môžete odmietnuť pomôcť niekomu v ťažkej situácii?

M.K .: Je to ťažké, ale takýchto ľudí neodsudzujem. Odmietajú, pretože sa väčšinou chcú chrániť, ale tak je to spravodlivejšie. Ich návrh možno brať veľmi vážne, ako poslednú možnosť. Ak si teda nemôžeme dovoliť všetku pomoc, ujasnime si, čo môžeme urobiť. Napríklad: „V piatok idem na nákup, rád vám prinesiem vodu a džúsy. čo ešte potrebuješ? Toto je špecifikum, ktoré umožňuje človeku v zákrute prebudovať svet a zdravé vzťahy s okolím. Umožňuje vám uveriť, že napriek všetkému nešťastiu nie je sám, že naňho niekto myslí a naozaj chce pomôcť.

Mariola KosowiczMnoho rokov sa špecializuje na liečbu depresie a párovú terapiu. Pracuje s pacientmi a ich rodinami na Rehabilitačnom oddelení Onkologického centra vo Varšave (Inštitút Márie Skłodowskej-Curie). Je terapeutkou a trénerkou terapie racionálneho správania - učí, ako sa vysporiadať s vážnymi osobnými a rodinnými problémami.

„Zdrowie“ mesačne

Kategórie:

Psychológia