Smrť zasiahne každého, aj tých najbližších. Smútiť je veľmi individuálne. Existuje však niekoľko celkom charakteristických mechanizmov reakcie na náhly psychický šok po správe o nečakanej smrti milovanej osoby. A to bez ohľadu na to, či sa udalosť týka jedného alebo viacerých ľudí, alebo sa týka intímnej alebo kolektívnej udalosti. Ako prežiť smrť milovaného človeka a získať späť zmysel života?
Keď sa stretneme so smrťou milovanej osoby, najprv zažijeme šok. Máme pocit, akoby nás niekto udrel do hlavy, omráčil. Po takomto zásahu zvyčajne nič necítime, sme šokovaní.
- Je to čas, keď necítime emócie, pretože boli potlačené - hovorí psychologička Dr. Katarzyna Korpolewska. - Meníme sa na soľný stĺp. Toto je prvá fáza stresovej reakcie. Potom príde akýsi odraz. Je to tak trochu, ako keby bábku zamrznutú na mieste ťahali na špagátiku, akoby nás niekto prebudil z hlbokého spánku. Takto začína fáza odmietnutia.
Už sme si uvedomili, čo sa stalo, ale neprijímame to, nechceme tomu veriť. Popierame pravdu, vytesňujeme ju z nášho vedomia a dokonca sa ju snažíme vytesniť z podvedomia. Môžeme mať dojem, že sa niekto pomýlil, že sa všetko o chvíľu vysvetlí. A bude to opäť v poriadku. Rovnako ako predtým.
- Táto fáza môže trvať dlho, hovorí Dr. Korpolewska. - Tí, čo trpia, si myslia, že popretím pravdy získajú čas a čas bude pracovať v ich prospech. V tomto štádiu nepripúšťajú myšlienky, že sa stala tragédia.
Ak by to malo byť ako kniha, potom by po fáze popierania nasledovala fáza zvaná vyjednávanie. To už je pokus vysvetliť vzniknutú situáciu, pokus dostať sa z nej von. Vysvetľujeme si to nejakou tragickou chybou, nedopatrením, chybou niekoho iného. Zároveň môže vzniknúť agresia voči tým, ktorí k takejto situácii mohli prispieť. Myslíme si, že nebyť niekoho nešikovnosti, k takejto tragédii by nemuselo dôjsť a svoj hnev, ľútosť a hnev smerujeme proti nemu. A v tejto fáze môžete zostať veľmi dlho. A keď to všetko zažijeme, dostaneme sa do depresie. A toto je stav skutočného smútku.
Ako sa vyrovnať so smrťou milovaného človeka
Potom sme si plne vedomíčo sa stalo, naplno cítime svoje emócie, trpíme pre ne. Tragédiu a jej okolnosti už nepopierame, snažíme sa o nej rozprávať, zverovať sa s ňou, dokonca cítime potrebu sa o nej porozprávať. No tak to má byť. Začína sa obdobie smútku - čas, ktorý je potrebný na vykríknutie, ticho v samote a vykričanie hnevu. Tým, že si dovolíme hnevať sa, mať výkyvy nálad, plakať, spomínať a cítiť bolesť, vyjadrujeme svoju túžbu po strate života s milovanou osobou a máme na to plné právo.
Oblečením čiernych šiat dávame ostatným najavo, že by sme sa chceli liečiť istou dávkou lahôdok a prosíme o viac pochopenia v blízkej budúcnosti. Počas prežívania smútku neodmietajme pomoc iných ľudí v prospech úplnej izolácie od priateľov a trápenia sa v osamelosti. Ak máme takúto potrebu, môžeme si spolu odvolať osobu, ktorá zomrela, porozprávať sa s niekým blízkym alebo mlčať.
Ak chcete pozostalému pomôcť, buďte len po jeho boku: počúvajte, objímajte ho, ale nepýtajte sa, nesúďte, nedávajte zbytočné rady. Skutočnosť, že ste spojení v bolesti, nás uisťuje láskou a skutočnosťou, že ste blízko.
Na konci prichádza fáza akceptovania situácie, presvedčenie, že ak niet východiska, musíte ísť ďalej a podobne.
Nikdy sa nestane, aby všetky tieto fázy nasledovali jedna po druhej – hovorí Dr. Korpolewska. - Niekedy tam niektoré nie sú vôbec, kým iné sa predlžujú. Isté je len jedno – už to nikdy nebude ako predtým, pretože to, čo sa stalo, muselo zanechať stopy.
V skutočnosti môže obdobie smútku trvať niekoľko rokov. A niekedy sa to stále vracia ako vlna, aj keď nie v tejto dimenzii. Ak sa však toto obdobie nebezpečne predlžuje, oplatí sa navštíviť psychológa, aby ste sa vyhli životu s pseudo úsmevom na tvári, no s vnútornou prázdnotou.