Psychológovia tvrdia, že prežiť katastrofu a povodeň je katastrofa, je popri vojne zdrojom najväčšej psychickej traumy. Mnoho obetí povodní prišlo o všetok svoj majetok. Mnohí ledva prežili. To, čo prežili, muselo mať vplyv na ich psychiku. Niektorí si však ako-tak poradia aj bez pomoci špecialistov, iní takúto pomoc potrebujú.

V reakciách naposttraumatický stresspôsobený katastrofou a môže sa objaviť napr.po povodnije možné rozlíšiť niekoľko fáz.

  • Prvá je hrdinská fáza .Toto je obdobie, keď sa veľa deje okolo obetí povodní. Príslušné služby vydávajú varovné správy, evakuácia pokračuje, existuje nádej.
  • Potom prichádza fáza medových týždňov. V tomto období dostávajú oblasti postihnuté povodňami pomoc – tak organizovanú, inštitucionálnu, ako aj spontánnu, súkromnú. Táto fáza môže trvať od 2 týždňov do 2 mesiacov.
  • Nakoniec prichádza fáza dezilúzie, nazývaná sekundárna katastrofa. Pomoc končí, ľudia postihnutí katastrofou začínajú mať pocit, že utrpeli obrovské straty, ktoré sa nedajú napraviť žiadnou pomocou. Nastupuje depresia, nastupuje depresia.
  • Ďalšou etapou je fáza rekonštrukcie, v ktorej sa životy jednotlivcov konečne začínajú normalizovať. A stane sa to viac-menej po roku.

Psychická trauma po povodni: kedy je psychologická pomoc najviac potrebná?

Závisí od jednotky. Často, najmä u detí, hneď po tom, čo sa stala katastrofa. Posttraumatický stres môže vzniknúť kedykoľvek. V prípade detí je najdôležitejšie obnoviť ich pocit bezpečia. Deti by mali príbuzní častejšie objímať, pretože práve v tejto situácii potrebujú najmä blízkosť. Mali by si byť vedomí toho, že hoci sa takéto katastrofy stávajú, dospelí robia všetko, čo je v ich silách, aby im zabránili a čo najskôr odstránili následky.

Na oplátku do bezpečného sveta sú letné tábory pre deti obetí povodní. Ale pozor, najskôr sa porozprávajte s bábätkom. Ak sa to zapiera rukami a nohami a absolutne nechce ist, nenaliehaj Starsim detom pomaha prekonat traumu zdôraznenim toho, ake boli statocne pri povodni, ako krasne sa starali o starsich (casto že „bude dobre“, pretože to nič neznamená. SkôrMalo by im byť povedané, že sa už urobilo toľko pozitívneho, toľko sa napravilo, že trochu viac úsilia a že budú schopní prekonať problémy. Rovnako ako v prípade detí je potrebné zdôrazniť ich vynaliezavosť a odvahu. Musia veriť v seba, teraz viac ako kedykoľvek predtým. Takéto rozhovory môžu prebiehať v prítomnosti detí, ktoré sa po prvé budú cítiť bezpečnejšie v náručí svojich blízkych, a po druhé, vypočuť si, ako sú ich rodičia posudzovaní – ako hrdinovia – a oni sa tak budú cítiť. Presvedčia sa, že s takými úžasnými rodičmi musí byť všetko v poriadku.

Čo by malo byť najdôležitejšie v prvých momentoch katastrofy:

  • Poskytnutie bezpečného miesta zraneným tak, aby sa k nim dostalo čo najmenej podnetov vyvolávajúcich stres.
  • Prejavovanie lásky, nehy, slovami aj gestami.
  • Odpútanie pozornosti od situácie a zapojenie sa do niečoho iného, ​​najlepšie užitočného, ​​aby sa zranený mohol cítiť potrebný.
  • Opätovné potvrdenie presvedčenia, že všetko je pod kontrolou a že existujú ľudia a inštitúcie, ktoré sa o nich postarajú.

Kategórie:

Psychológia