Rozprávať sa s človekom, ktorý práve zažil tragédiu, je ťažké. Chcete pomôcť, priniesť úľavu, ale neviete ako na to?
Utrpenie vyvoláva súcit, ale aj zastrašovanie, bezmocnosť a strach. Niekedy sa vyhýbate kontaktu s ľuďmi, ktorí prežívajú tragédiu. Bojíte sa, že trápnym slovom spôsobíte nepríjemnosti alebo bolesť. Je teda dobré vedieť sa rozprávať s traumatizovanými ľuďmi. V prvom rade stojí za to poznať chyby, ktoré zvyčajne robíme.
Nenúťte sa utešovať
Najčastejšou chybou je snaha utešiť človeka, ktorý trpí príliš rýchlo. Emočnú podporu a psychologickú pomoc si predstavujeme na modeli okamžitej záchrany. Duša však funguje inak ako telo a príliš rýchle pohodlie skôr škodí ako pomáha. Predstavte si, že malému dieťatku vbehne do kolies milovaný psík a rodičia sa jeho plač snažia utíšiť slovami: „Neboj sa, kúpime ti nového…“. Matka, ktorej zomrelo dieťa, nechce, aby jej niekto vzal jej bolesť. Naopak, útechu môže vnímať ako niečo zlé, nemiestne. A je v tom múdrosť, pretože ak sa po tragédii príliš rýchlo utešujeme a utekáme pred utrpením, bolesť nás nikdy neopustí. Prejdú roky a vráti sa to silnejšie. Psychológovia navyše zistili, že takéto potláčané, „zmrazené“ utrpenie sa stáva zdrojom rôznych duševných porúch, má devastujúci vplyv na organizmus a tiež uľahčuje rozvoj somatických ochorení, ako je rakovina.
Buď
Čo by ste teda mali robiť, keď niekto zažil tragédiu? V prvom momente je dôležitá konkrétna, hmatateľná pomoc pri vybavovaní konkrétnych záležitostí. Častokrát to ľudia po tragickej udalosti nedokážu. Pokiaľ ide o psychologickú pomoc, príbuzní v tejto prvej fáze nemusia povedať žiadne konkrétne veci. Niektoré tragédie sa nedajú „osladiť“. Dôležité je však byť s trpiacim človekom. Vedieť, že so svojou bolesťou nie ste sami, je obrovskou pomocou. Sprevádzať niekoho v bolesti je náročná záležitosť – po traume nasledujú všetky nepríjemné emócie ako zúfalstvo, bolesť, ľútosť, hnev, strach, často nenávisť, pocit nespravodlivosti a pocit viny – a ich prejav je niekedy dramatický. Ak však dokážeme počúvať a prijímať to, čo niekto prežíva, pomáhame mu. To je dôležité najmä v prvej fáze po zážitkutrauma.
Typické reakcie po traume:
- Prvým inštinktom je nevera a popieranie.
- Potom (niekedy aj po týždni) príde hnev, smútok voči svetu, zášť voči Bohu, zúfalstvo atď.
- Ďalšia fáza je smútok, smútok a depresia - zrútenie, depresia, apatia.
- Prijatie a zmierenie s osudom sa môže objaviť až na konci.
Zlaté pravidlá podpory
- Ak chcete pomôcť, prideľte na to vhodné miesto. Rozhovor o utrpení by sa nemal odohrávať nikde, napr. na chodbe.
- Vyhraďte si čas na pohovor. Ak to trvá príliš dlho (napr. viac ako 2 hodiny), oplatí sa ho prerušiť, napr.: „Vráťme sa k tomu zajtra, dobre?“. Predovšetkým počúvajte, menej hovorte.
- Urobte si čas, aby ste to uľavili. Dovoľte druhej osobe zažiť utrpenie, ale nekŕmte ho.
- Nehovorte tvrdo. "Uchopte sa, nehysterizujte", "Stáva sa to aj iným ľuďom" atď. Aby sa zlepšenie dostavilo neskôr, je nevyhnutné zažiť utrpenie a bolesť.
- Buď empatický, ale nenechaj sa zaplaviť týmito pocitmi.
- Buďte opatrní pri poskytovaní rád. "Aby ste prestali plakať, musíte …", "Ak chcete prestať trpieť, potom …". Rady nie sú potrebné, dôležitejšie je klásť otázky, počúvať odpovede a prípadne podávať návrhy.
- Ukážte láskavosť. Nie vždy to prináša úľavu, ale určite to neublíži.
- Zvážte konkrétnu skutočnú pomoc. Ľudia po tragickej skúsenosti často nedokážu vykonávať bežné činnosti, vybaviť potrebné záležitosti a pod.
Ďalšou častou chybou, ktorú robíme, je prehnaná empatia. Snažíme sa prejaviť maximálny súcit, stáva sa, že sa stotožníme s tragédiou toho druhého. Takéto „splynutie“ s utrpením druhého človeka a prežívanie jeho pocitov s ním mu vôbec nepomáha. Príliš veľa súcitu odvádza pozornosť dvoma spôsobmi. Trpiaci človek môže mať pocit, že jeho bolesť niekoho „nakazila“ a zranila ho, a to brzdí tendenciu sa o ňu s niekým podeliť. Psychológovia tiež prišli na to, že ľudia, ktorí sú prehnane súcitní, sa často správajú antisociálne – namiesto pomoci sa začnú sústrediť na vlastné emócie. Trpiaci človek potrebuje pochopenie, no nosia ho ľudia, ktorí sami týmto utrpením nie sú zavalení. Potom je dôležité oprieť sa o niekoho silného.
Snažte sa pochopiť
Ľudia prežívajú veľmi individuálne dramatické udalosti. Ak chceme pomôcť druhému človeku, musíme najprv pochopiť špecifiká jeho skúseností. Vo fáze bolesti to ľudia potrebujúprítomnosť iných. Vo fáze ľútosti však samotná prítomnosť nestačí. V tejto fáze je dôležité pozorne počúvať, klásť otázky a súcitiť. Vtedy je potrebná aj diskusia a schopnosť ukázať aj iné stránky diania, ktorým postihnutý často nevenuje pozornosť. V tomto bode je priestor aj na duchovnú podporu. Netýka sa to len náboženských záležitostí, ale aj rozhovoru o zmysle života, jeho zmysle, vlastnom mieste na zemi a plánoch do budúcnosti. Utrpenie núti ľudí konfrontovať svoje súčasné videnie sveta. Mnohí psychológovia sa domnievajú, že pod vplyvom tragédie sa často stávame lepšími – zrelšími, múdrejšími a zodpovednejšími. Avšak pod podmienkou, že zažijeme svoju bolesť a premýšľame o nej. Navyše, rozhovory s inými ľuďmi sú veľmi užitočné. A toto je úlohou blízkych: súcit, dialóg, zmena perspektívy. Prináša úľavu postihnutému, dáva nádej do budúcnosti a po určitom čase mu umožňuje vyrovnať sa s krutým osudom.
mesačník "Zdrowie"