Baby blues a popôrodná depresia boli donedávna tabu, hoci pocit odporu a hnevu voči vlastnému bábätku je pre mnohé čerstvé mamičky problémom. Stále sa hanbia hovoriť, karhajú sa za tieto pocity. Úplne zbytočné. Majú na to právo. Psychologička Marta Zagdańska hovorí o popôrodnej depresii a baby blues.
Psychologička Marta Zagdańska:Depresja , najmäpopôrodná depresiaibaby bluestoto sú témy , porozprávať sa. Väčšina mamičiek v prvom štádiu po pôrode má pocit, že už toho majú dosť, ba dokonca, že toto bábätko nechcú, lebo neustále kričí a je hrozné. Takmer 80 percent. Mám asi tretí deň po pôrode tzv baby blues, ktorého plná intenzita trvá týždeň a po niekoľkých týždňoch úplne vymizne. Neskôr sa však môže objaviť aj únava, podráždenosť a apatia. Keď mamičku sprevádzajú zmeny nálad, ťažkosti so starostlivosťou o bábätko, pocit, že to nezvláda, potom sa môže objaviť pocit averzie voči bábätku. Mama sa za ne zároveň cíti zodpovedná, a tak blokuje prejavy hnevu. Kým na staršie dieťa či partnerku sa môže hnevať, pretože si dáva väčší súhlas, v prípade bábätka taký súhlas nemá. Z toho vyplývajú rôzne problémy pri riešení takejto situácie. Odmietanie dieťaťa a nestaranie sa oň je však ďalší problém – veľmi malé percento žien nedokáže vykonávať základné činnosti pri starostlivosti o svoje batoľa, ako je kŕmenie či prebaľovanie.
M.Z .: Môžu začať hneď, ako sa žena dozvie, že je tehotná. Prvou skupinou ohrozenou takýmto problémom budú ženy, ktoré dieťa neplánovali, najmä ak k počatiu došlo za dramatických okolností, ako je znásilnenie, nechcený sex. Potom sa často objavujú extrémne pocity voči batoľaťu. Ale nemusí to tak byť. Nechuť k dieťaťu môže vzniknúť aj vtedy, keď má žena sťažené vzťahy s partnerom a pocit zlej životnej situácie spôsobenej problémami s bývaním, problémami s prácou, nedostatkomrodičovské prijatie. Niekedy sa v takýchto situáciách paradoxne stáva aj to, že matka všetku lásku upriamuje na dieťa, hľadá v ňom priateľa, milovať, kto je liekom na všetko zlé. Bude ich bezpodmienečne milovať a na oplátku od neho očakávať lásku.
M.Z .: Nie nevyhnutne. Keď vo svojom živote narazí na vážne prekážky, môže mať pocit, že dieťa nechcela. Ak je to sprevádzané silným pocitom viny a schematickým myslením, že dieťa treba milovať a nemať k nemu negatívne pocity, dôjde k vnútornému napätiu, konfliktu.
M.Z .: Áno, emocionálne problémy mladých mamičiek najčastejšie pochádzajú z mylných predstáv o požehnanom stave a materstve. Niektoré ženy si pred otehotnením myslia, že týchto 9 mesiacov je úžasným obdobím, počas ktorého budú vyzerať cool, hrdo nosiť veľké brucho a vždy sa budú cítiť skvele. V ich predstavách nie je miesto, že ich tehotenstvo môže obmedzovať a nútiť ľahnúť si, rána ich budú vítať nevoľnosťou a zvracaním a ich vzhľad sa zmení v ich neprospech. Neskôr, keď fyzické neduhy a realita materstva začnú prebíjať ich schopnosť vyrovnať sa s ťažkosťami, môžu aj oni nasmerovať svoj hnev na dieťa ako na pôvodcu situácie. Strach z pôrodu sa môže objaviť aj na konci tehotenstva. Ak sa žena v tomto období nemá s kým o tom porozprávať – s lekárom, inými ženami, ktoré rodili alebo budú rodiť, partnerom, ktorý ju podporuje – tento strach môže vyústiť aj do averzie k dieťaťu.
M.Z .: To, ako si dokáže pomôcť, závisí od toho, aký silný je v nej emocionálny konflikt. Niekedy mu stačí prečítať si článok v novinách, pozrieť si program v televízii a zistiť, že je normálne, že to robia aj iné ženy. Ťažko sa o takýchto emóciách hovorí, choďte za svojou partnerkou, mamou alebo kamarátkou a povedzte: „Vieš, mám dosť tohto tehotenstva, to dieťa je hrozné.“ Mnoho žien zostáva s týmito emóciami samých, nedávajú ich najavo, pretože sa hanbia. Keď teda zistí, že sa stáva, že nie je zlou matkou, tak si dá právo prežívať zlé emócie. A to jej pomôže.
M.Z .: Niekedy je problém hlbší, pretožesúvisí to s inými faktormi, napríklad matka je v ťažkej rodinnej situácii, dieťa je nechcené otcom, vo vzťahu je násilie. Vtedy môže mať žena problém, ktorý nesúvisí ani tak so samotným tehotenstvom, ako s jej vlastnými emóciami. Väčšinou je vtedy aj menej vyspelá a emocionálne labilná. Potom musíte vyhľadať pomoc psychológa.
Musíte mať na pamäti, že emocionalita ženy počas tehotenstva a šestonedelia je veľmi neorganizovaná a nestabilná. Najmä v prvých mesiacoch po pôrode, kedy bábätko ťaží z emocionálnej výbavy matky. Nie je schopný samostatne fungovať a je v symbióze s mamou. Pre nezrelé ženy, ktoré sa samy cítia byť do určitej miery deťmi neustále, potrebujú veľa starostlivosti a starostlivosti zvonku, môže to byť veľmi ťažké. Tehotenstvo dokonale odhaľuje takéto osobnostné problémy - závislosť na iných ľuďoch, nestálosť, výbušnosť, nedostatok asertivity, ťažkosti pri starostlivosti o seba. U takýchto žien môže byť tehotenstvo a prvé mesiace po pôrode veľmi náročné a často majú pocit, že ich bábätko „vysáva“. Treba tiež pamätať na to, že počas tehotenstva sa o ženu stará manžel a rodina. Dostáva veľa pozitívnych signálov z okolia a je v centre pozornosti. Zrazu, keď porodí dieťa, väčšina jej okolia sa sústredí na batoľa. Babičky, tety, partner – všetci sa o bábätko zaujímajú a ona zrazu ostane 9 mesiacov bez toho, čo od nich dostala. Zároveň je veľmi zaťažená starostlivosťou o bábätko. Potom sa môže cítiť nahnevaný. Často sa objavujú aj myšlienky, že prestane poskytovať túto starostlivosť, pretože dieťa dostane viac ako ona.
M.Z .: Najlepšou metódou je zapojiť partnera do starostlivosti o dieťa. Mama potom dostane podporu, no na druhej strane sa necíti odmietnutá a je viac pripravená zaujímať sa o svojho partnera.
M.Z .: Traumatický pôrod môže zanechať trvalú stopu. Ženy si často myslia: „Ja som sa obetoval a ty si mi ublížil.“ Ak bol teda pôrod veľmi ťažký, je veľmi dôležité ženu podporovať, najmä v prvých týždňoch šestonedelia, a venovať pozornosť tomu, ako o narodení bábätka hovorí. Keď sa k tomu vráti, často nechá dieťa v opatere iných ľudí – znak toho, že potrebuje viac starostlivosti. Stojí to za topotom použite jeden-dva psychologické nálezy, pretože ťažký pôrod môže v krajnom prípade spôsobiť posttraumatickú stresovú poruchu. Vychádza z toho, že človek, ktorý utrpel silný traumatický šok, sa neskôr vyhýba situáciám, ktoré sú s ním spojené. Posttraumatická stresová porucha môže zase spôsobiť nespavosť, apatiu a väčšiu nervozitu.
M.Z .: Veľa závisí od toho, či žena očakávala bolesť. Ak jej príliš idealistický postoj k pôrodu nevyjde, môže mať pocit hlbokého ublíženia. Pôrod môže spustiť aj emocionálne problémy, ktoré doteraz neboli vyriešené. Ženy, ktoré od svojej matky počuli, že jej spôsobili bolesť pri pôrode, môžu tiež reagovať strachom na vlastné dieťa.
M.Z .: Určite to nie je ľahké, oveľa ľahšie sa hovorí o kakaní, sebavedomí, problémoch s kŕmením. Ale chodenie k iným matkám, rozprávanie sa na prechádzkach umožňuje mladej matke pochopiť, že to nie je len jej problém a že s ním nemusí ostať sama - potom rýchlejšie zmizne emocionálna nestabilita po pôrode. Okrem toho je dôležité postarať sa o priestor pre seba. Mladá mamička nesmie mať pocit, že musí byť so svojím bábätkom každú sekundu. Potrebujeme teda iných ľudí, o ktorých sa budeme starať: babičku, partnera. V prvých týždňoch po pôrode sa mladej žene návšteva kozmetičky pravdepodobne neuvoľní, pokiaľ to naozaj necíti. S najväčšou pravdepodobnosťou bude oveľa dôležitejšie, aby sa konečne mohla dostatočne vyspať. Spomínam si na pani, ktorá za mnou prišla s veľkým pocitom viny. Mala dve malé deti, medzi ktorými bol rok a pol rozdiel. Manžel chodil každý deň do práce a ona sa starala o deti, mladšiemu sa skoro nechcelo spať a keď zaspal, druhé sa zobudilo. Došlo to až do štádia, že to v určitom momente nevydržala a hystericky si zbalila najnutnejšie veci s tým, že ak nevyjde z domu, o chvíľu sa zblázni. Deti nechala s manželom a starou mamou, nasadla do auta a odviezla sa do hotela, kde prespala 24 hodín. Po návrate domov cítila veľkú krivdu, že opustila svoje deti. Ale jej úroveň stresu, únavy a nedostatku spánku bola taká vysoká, že to nezvládala. Preto je niekedy dobré dovoliť si, aby sa o vaše dieťa na pár hodín staral niekto iný. Potom sa oplatí ísť na prechádzku,sedieť sám na lavičke v parku, čítať si alebo si jednoducho ľahnúť a spať.
M.Z .: To ju môže viesť k odmietnutiu dieťaťa. Pokúsi sa mu túto lásku prejaviť silou, akoby navonok. S úmyslom, aby nikdy necítila a nevidela, že ho nemá rada. V dôsledku toho nemusí venovať pozornosť skutočným potrebám batoľaťa. Nezáleží na tom, čo dieťa momentálne potrebuje: kŕmenie, výmena plienky alebo depresie. Toto správanie určite poškodí jej dieťa.
M.Z .: Raz, o pár rokov, môže mať dieťa výchovné problémy alebo agresívne správanie spôsobené presvedčením, že „mama ma nemiluje“. Ak je pocit averzie voči bábätku potláčaný veľmi dlho, niekedy sa stane, že to mamička v určitom momente nevydrží a bábätko napríklad priveľmi dupe alebo namiesto jemného priloženia do postieľky – napr. hodí to.
M.Z .: Určite nie. Hovoríme o dvoch rôznych veciach. To, že sa na svoje dieťa hnevám a hnevám sa na neho, že v ňom občas vidím monštrum, pretože kričí a je protivné, neznamená, že ho nemilujem. Celý problém je v tom, že ženy len ťažko prijímajú fakt, že takmer súčasne môžu prežívať veľmi pozitívne, ale aj negatívne pocity voči svojim deťom. Je úplne prirodzené, že mama potrebuje byť sama a nestarať sa stále o bábätko, alebo sa toho bojí. To v žiadnom prípade neznamená, že svojho malého nemiluje.
mesačné "M jak mama"