Chronické ochorenie vždy prekvapí, je spojené so šokom a silným stresom. Niektorí ľudia sa ocitnú v novej situácii, iní sa zlomia. To, ako zareagujete na informáciu, že ste chronicky chorý, závisí od vašej osobnosti a od toho, ako ste sa s ťažkosťami doteraz vyrovnávali. Ako sa vyrovnať s vedomím nevyliečiteľnej chronickej choroby?

Chronické ochoreniedesí nielen vyhliadkou na stratu zdravia, ale aj svojimi následkami. Bojíte sa, že život už nebude taký, ako býval. Najťažšie na prekonanie sú situácie, ktoré odstraňujú z existujúcich sociálnych funkcií, ktoré umožňovali budovať si vlastnú hodnotu a konštituovali zmysel života. Nemôžeme pracovať (alebo nie v súčasnej dimenzii), napriek tomu, že je to naša vášeň, realizovať sa vo svojej profesii. Niekedy sa kvôli chorobe musíte vzdať svojho koníčka, venovať sa svojmu obľúbenému športu, čokoľvek, čo vás uvoľňuje a dodáva vám energiu.

Chronická choroba narúša sociálne roly

Pre muža je osobnou tragédiou vypadnutie z role človeka, ktorý sa stará o blaho rodiny, a tým jej poskytuje pocit bezpečia. Z tohto dôvodu môžu páni pociťovať viac frustrácie a hnevu ako dámy. Podnikajú teda rôzne aktivity, aby sa napriek všetkému udržali vo svojej súčasnej úlohe. Chcú ukázať, že to dokážu. Nesúhlasia s tým, aby niektoré povinnosti prebral ich partner, nechcú meniť pridelené roly

U žien môže choroba obmedzovať plnenie roly matky (organizácia domáceho života, starostlivosť o deti, starostlivosť o citovú sféru v rodine), ale aj znižovať pocit ženskosti a príťažlivosti. . To zase zosilňuje pocit smútku, strachu a depresie.

Chronické ochorenie: diagnóza, šok, vysídlenie

Ak na nás padne niečo nečakané, čo naruší doterajší poriadok a pokoj, najskôr zažijeme šok a neveru. V zmysle ohrozenia našej bezpečnosti zapíname obranný mechanizmus zvaný odmietnutie.

Pacienti im často nedovolia uvedomiť si, že majú zdravotné problémy, pretože to pomáha znižovať stres. Keď ale mechanizmus popierania trvá dlho, nastanú problémy, pacienti napríklad začnú bagatelizovať svoje zdravie. Zatínajú zuby, neprejavujú strach ani utrpenie, nechcú sa s nikým rozprávať, využívajú podporu. Budujú si vieru v sebaže musia byť silné, musia sa vysporiadať sami so sebou. Chcú si zachovať pocit vlastnej nezávislosti a slobody.

Choroba nás však často do určitej miery robí závislými od iných ľudí a strácame pocit slobody. Je dôležité dať si právo využiť pomoc a akceptovať, že to zvládneme na 70 %, nie na 100 %, že môžeme pociťovať úzkosť.

Chronické ochorenie spôsobuje pocit izolácie

Chorí sa sťahujú preč od ľudí. Niekedy kvôli strachu, že ich odmietne rodina, priatelia a kolegovia. Aj keď okolie svoj postoj k nim nezmení, oni sami často ničia existujúce vzťahy. To platí najmä pre ľudí trpiacich chronickými ochoreniami spojenými s postihnutím a zmenou vzhľadu. Cítia sa menejcenní (a často sú tak vnímaní), neatraktívni, nepotrební, zranení osudom, trápni, dokonca nešťastní.

Pocit straty kontroly nad vlastným telom, ale aj nad vlastným životom a okolitým svetom je pre mnohých ľudí traumatickým zážitkom. Deprimuje a desí, preto sa chorý stáva apatický, podráždený, nepríjemný na okolie a obmedzuje kontakty s ľuďmi.

Cukrovkári zostávajú doma, pretože sa hanbia za vpichnutie inzulínu, pacienti so syndrómom dráždivého čreva sú obmedzovaní potrebou častého používania toalety. Podobne je to aj s psoriatmi a ľuďmi, ktorým vypadávajú vlasy v dôsledku hormonálnych porúch. Choroba vás môže izolovať aj vtedy, keď jej následky ešte nevidíte. Týka sa to napríklad ľudí, ktorí trpia reumatoidnou artritídou v počiatočných štádiách.

Chronické ochorenie spôsobuje potláčanie potrieb

Niekedy je stiahnutie spôsobené tým, že blízki chcú obklopiť pacienta príliš veľkou pomocou, ktorá ho prevalcuje. Toto neočakávam. Chce hovoriť o svojich emóciách: strach, hanba, niekedy smrť, ale nepripúšťa si to.

Maskovanie pocitovje obranný mechanizmus, ktorý môže vyplynúť z pacientovho strachu, bezmocnosti a často aj strachu z nepochopenia. Niekedy to vyplýva z potreby emocionálnej ochrany mojich príbuzných: "Nebudem o tom hovoriť, pretože ich budem dodatočne znepokojovať a stále majú so mnou toľko problémov." Potláčaním emócií prehlbujú stres, ktorý ničí psychiku a často zhoršuje príznaky choroby.

Iní obviňujú každého z toho, že je chorý. Namiesto toho, aby jasne vyjadrili svoje potreby, chcú, aby ostatní uhádli, čo očakávajú. Sú zatrpknutí, nároční, očakávajú záujem, no sami nepreberajú iniciatívu. To frustruje pacienta aj okolie. Rodina a priatelia to nakoniec nevydržia a je na svetekonflikt. Potom chorí potvrdia svoje negatívne myšlienky: nikto sa o mňa nezaujíma, som sám, pretože som chorý.

Vzniká začarovaný kruh. Môže to byť otázka osobnosti – niekedy sa rovnako správajú zdraví ľudia, napríklad tí s nízkym sebavedomím, hanbliví. Je dôležitéprijať život s choroboua naučiť sa s ňou žiť. Každý to prežíva inak. Dovoliť si zažiť a prejaviť nepríjemné emócie môže v tomto procese pomôcť. Ale tiež sa tešiť z malých úspechov, zúčastňovať sa na každodennom živote ako najlepšie viete a tešiť sa zo seba.

Chronická choroba mení prístup k životu

Je dôležité starať sa o sebaúctu a dôstojnosť, dávať zmysel (možno novej) chorobe, utrpení (posilňuje vôľu žiť), overovať si existujúce ciele a možno si ich aj stanoviť znova. Pocit kontroly nad svojím životom výrazne znižuje stres. Správa o chorobe je akýmsi kontrolným svetlom – hovorí nám, aby sme prestali. To, čo budeme robiť ďalej, závisí vo veľkej miere od našej osobnosti, presvedčení a minulých skúseností.

Choroba vám buď otvorí oči pre iné možnosti, alebo ich zakryje tak, že nič nevidíte. Horšie môžu dopadnúť ľudia, ktorí sú hanbliví, neistí, majú problémy s budovaním vzťahov v rodine a nie sú profesne naplnení. Veselý človek, ktorý toho v živote stihol veľa, často berie chorobu ako ťažkú ​​výzvu, ktorej treba čeliť. Pohár vidí napoly plný, tak sa nerozbíja, ale hľadá východiská. Má zázemie, ktoré môže dosiahnuť. Jeho postoj charakterizuje veta: "Prekonám to. Mám dobrého manžela/manželku, deti, profesionálne úspechy". Musíte realisticky posúdiť situáciu a začať konať.

Chronické ochorenie: je potrebný čas

Je prirodzené, že predtým, než si pacient zvykne na chorobu a jej obmedzenia (akceptačná fáza), prežíva množstvo negatívnych emócií (strach, úzkosť, hnev, podráždenie, negácia). Samotní pacienti aj ich blízki musia akceptovať fakt, že každý sa na život s chorobou prispôsobuje inak a v správnom čase. Po období rebélie mnohí ľudia prehodnocujú svoj život a otvárajú oči svetu. Až teraz vidia, na čom skutočne záleží.

Vzdávajú sa honby za materiálnymi statkami a kariérou a zameriavajú sa na budovanie rodinných a sociálnych väzieb a na duchovný život. Začnú si vážiť rodinu, priateľov a… zdravie. Nachádzajú potešenie v bytí s ľuďmi, rozvíjajú svoje záujmy, žijú život naplno.

„Zdrowie“ mesačne

Prečítajte si tiež:

  • 9 krokov, ako sa naučiť žiť s chronickým ochorením

Kategórie:

Psychiatria