Pomôžte rozvoju stránky a zdieľajte článok s priateľmi!

Charles Bonnetov syndróm je typická jednotka u starších ľudí a prejavuje sa u pacientov so zrakovými halucináciami. Ľudia so syndrómom Charlesa Bonneta zároveň nepociťujú iné duševné poruchy. Čo teda spôsobuje Charles Bonnetov syndróm a aké sú možnosti liečby tohto problému?

Charles Bonnetov syndrómsa najčastejšie vyskytuje u pacientov vo veku 70 až 85 rokov. Presná frekvencia tohto problému nie je známa, možno kvôli skutočnosti, že mnohí pacienti neuvádzajú žiadne halucinácie, ktoré zažívajú. Dôvodom zatajenia takejto skutočnosti môže byť napríklad obava, že budú obvinení z duševnej choroby. Odhaduje sa, že dokonca viac ako 60 % pacientov so syndrómom Charlesa Bonneta nemusí byť diagnostikovaných.

V medicíne sa halucinácie zvyčajne zaraďujú do skupiny psychopatologických symptómov. Je totiž pravdou, že halucinácie (teda nesprávne zmyslové zážitky) majú predovšetkým pacienti s duševnými poruchami, no halucinácie môžu zažiť aj ľudia s úplne správne fungujúcou psychikou. A čo viac, halucinácie môžu liečiť nielen psychiatri, ale aj … oftalmológovia - to je prípad syndrómu Charlesa Bonneta

Symptómy syndrómu Charlesa Bonneta

V priebehu Charlesa Bonnetovho syndrómu majú pacienti zrakové halucinácie. Tieto halucinácie môžu byť veľmi odlišné: obe môžu byť tzv jednoduché halucinácie (vo forme zábleskov alebo farieb) a zložité halucinácie. V prípade posledného typu halucinácií môžu pacienti vidieť napríklad ľudí, zvieratá, ale aj celé miestnosti či dokonca budovy a krajinu.

Tak ako sa môžu líšiť typy prežívaných halucinácií, aj priebeh syndrómu Charlesa Bonneta sa môže líšiť od pacienta k pacientovi. Zvyčajne pacienti spočiatku pociťujú halucinácie denne a trvanie daného falošného zrakového vnemu sa mení – niekedy pacient pociťuje halucinácie len niekoľko minút, niekedy dokonca niekoľko hodín.

Dôležité

Treba zdôrazniť, že výskyt Charlesa Bonnetovho syndrómu u pacienta neznamená, že pacient ochorieho pre duševnú chorobu. Väčšinou sú u takýchto ľudí halucinácie jedinou psychopatologickou odchýlkou ​​a pacienti si navyše uvedomujú, že to, čo vidia, tam v skutočnosti nie je – tzv. vhľad, t. j. vedomie, že vnímané dojmy nie sú skutočné.

Príčiny syndrómu Charlesa Bonneta

Prvý popis tímu Charlesa Bonneta bol napísaný pred viac ako 250 rokmi, v roku 1760. Jej autorom bol Charles Bonnet a popis odkazoval na takmer 90-ročného starého otca tohto muža. Starší muž trpel obojstranným šedým zákalom, čo je stav, pri ktorom je zhoršené videnie. Tento pacient mal aj ďalšie problémy, ktorými boli zrakové halucinácie. neexistujúci ľudia, zvieratá alebo predmety.

Aj keď od opisu syndrómu Charlesa Bonneta uplynulo pomerne veľa času, názory na patogenézu tohto útvaru sa doteraz nezmenili – spôsobujú ho rôzne druhy oftalmologických ochorení súvisiacich so stratou zraku. Medzi takéto ochorenia môžeme zaradiť už spomínaný šedý zákal, ale aj glaukóm, vekom podmienenú degeneráciu makuly (VPMD) alebo diabetickú retinopatiu. V priebehu takýchto problémov môžu pacienti skutočne stratiť zrak, tak prečo by mali pociťovať ďalšie, falošné vnemy, t. j. zrakové halucinácie?

Doposiaľ nebola stanovená istá a jednoznačná príčina syndrómu Charlesa Bonneta. Existuje niekoľko hypotéz, prečo sa u pacientov so stratou zraku rozvinú zrakové halucinácie. Za fyziologických podmienok sa podnety z orgánu zraku dostávajú do mozgovej kôry. V situácii, keď sa zhoršuje vnímanie dojmov z očnej gule, dostáva mozog podstatne menej nervových podnetov ako predtým. Môžete sa stretnúť s príslovím, že „príroda nemá rada vákuum“ – podobne to môže byť aj s ľudským mozgom. V prípade, že štruktúry mozgovej kôry zodpovedné za procesy súvisiace s videním (t. j. centrá nachádzajúce sa najmä v tylovej oblasti) dostávajú menšiu nervovú stimuláciu, môžu … spontánne generovať vlastnú stimuláciu. To je dôvod, prečo by pacienti so stratou zraku videli veci, ktoré v skutočnosti neexistujú.

Vyššie popísaná teória môže byť potvrdená doteraz vykonaným výskumom. Ukazuje sa, že senzorická deprivácia v orgáne zraku môže viesť k zrakovým halucináciám. Vedci tiež zistili, že u pacientov so syndrómom Charlesa Bonneta, keď pociťujú zrakové halucinácie, funkčné zobrazovacie testy ukazujú zvýšenú aktivitu mozgovej kôry vv okcipitálnych lalokoch mozgu.

Ako sa diagnostikuje Charles Bonnetov syndróm?

V súčasnosti neexistujú jasné kritériá pre diagnózu syndrómu Charlesa Bonneta. Existujú však určité náznaky, ktoré môžu lekárov viesť k stanoveniu tejto diagnózy. Medzi nimi vynikajú tieto:

  • pacient nepociťuje bludy,
  • vedomie pacienta, že predmety, ktoré vidí, nie sú skutočné,
  • výskyt aspoň jednej epizódy komplexných zrakových halucinácií za posledné štyri týždne,
  • žiadne halucinácie z iných zmyslových orgánov

Halucinácie nie sú poruchou, ktorá sa vyskytuje len u ľudí so syndrómom Charlesa Bonneta, takže pred stanovením diagnózy tohto syndrómu je dôležité vylúčiť iné potenciálne, ale bežnejšie príčiny zrakových halucinácií. Pacientov možno otestovať napríklad krvnými testami (na vylúčenie napr. otravy niektorými psychoaktívnymi látkami alebo na odhalenie prípadných porúch elektrolytov), ​​zobrazovacími testami (na odstránenie napr. mŕtvice ako príčiny halucinácií) alebo psychiatrickým vyšetrením. test (počas ktorého je vylúčený napr. výskyt psychózy alebo epizóda delíria).

Liečba syndrómu Charlesa Bonneta

Dobrou správou pre pacientov so syndrómom Charlesa Bonneta je, že symptómy tejto entity často časom postupne ustupujú. Zrakové halucinácie môžu pretrvávať niekoľko až niekoľko mesiacov (počas tejto doby môže pacient pociťovať halucinácie čoraz menej často), až kým sa vôbec neprestanú objavovať.

Niektorí pacienti, žiaľ, pociťujú zrakové halucinácie nepretržite, niekedy dokonca aj niekoľko rokov. Tu je zlá správa – medicína v súčasnosti nepozná metódy liečby syndrómu Charlesa Bonneta. Sú v dôsledku toho pacienti úplne bezmocní? Určite nie.

Ukazuje sa, že pomoc pacientom so syndrómom Charlesa Bonneta môže vyriešiť ich problémy so zrakom. Napríklad po operácii sivého zákalu – ktorá zlepší zrak pacienta – sa môžu prestať vyskytovať zrakové halucinácie spojené s opísaným syndrómom. Pacientom možno tiež odporučiť niekoľko techník, ktoré môžu používať doma.

Pri syndróme Charlesa Bonneta sa zrakové halucinácie vyskytujú najmä vtedy, keď sú pacienti nehybní a nečinní. Pomôcť môže jednoduché zapnutie rádia alebo televízie – keď mozog dostáva rôzne nervové podnety,tiež znižuje možnosť jeho spontánnej aktivácie a zrakových halucinácií. Niektorým pacientom tiež pomáha vykonávať určité pohyby očí. Ich pohyb tam a späť (striedavo doprava a doľava) na niekoľko sekúnd môže viesť k vymiznutiu zrakových halucinácií.

Niektorí pacienti nie sú schopní sami sa vyrovnať so zrakovými halucináciami. Pre takýchto ľudí môže byť prospešné obrátiť sa na psychológa alebo psychoterapeuta. Je dôležité, aby sa takáto pomoc v prípade potreby realizovala dostatočne rýchlo, skôr než sa u pacienta rozvinú akékoľvek duševné poruchy sekundárne k syndrómu Charlesa Bonneta, ako sú napríklad poruchy nálady alebo úzkostné poruchy.

Už bolo zdôraznené, že duševný stav pacientov so syndrómom Charlesa Bonneta sa nelíši od normy. Napriek tomu sa niektorým vedcom podarilo dokázať, že niekedy pacienti môžu znížiť závažnosť halucinácií, ktoré zažívajú, zavedením liečby antipsychotikami (neuroleptikami). Nie je to však postup odporúčaný pre všetkých ľudí s popísaným syndrómom – je to spôsobené tým, že takáto liečba je spojená napríklad s rizikom jej vedľajších účinkov. Z tohto dôvodu sú antipsychotiká, ak sú už predpísané, len pre tých pacientov so syndrómom Charlesa Bonneta, ktorí majú extrémne časté zrakové halucinácie a u ktorých vedú k výraznému zhoršeniu každodenného fungovania.

Pomôžte rozvoju stránky a zdieľajte článok s priateľmi!

Kategórie:

Neurológia