Pojmy „dysfunkčná rodina“ a „patologická rodina“ sa často používajú zameniteľne. Oba tieto pojmy však majú odlišný rozsah definícií: každú patologickú rodinu možno nazvať dysfunkčnou, no nie každá dysfunkčná rodina je patologická. Skontrolujte, aké sú rozdiely medzi dysfunkciou a patológiou v rodine.

Odysfunkčná rodinahovoríme vtedy, keď sú vzťahy medzi jej členmi trvalo narušené a ovplyvňujú psychickú a fyzickú pohodu rodičov aj detí. Jedným z typov dysfunkcie jepatológia- používa sa na označenie najzávažnejších foriem domáceho násilia, akými sú fyzické násilie, sexuálne zneužívanie, alkoholizmus, drogová závislosť. To, či možno danú rodinu považovať za patologickú, závisí od rozsahu porúch v jej fungovaní.

Dysfunkčná rodina - definícia

Dysfunkčná rodina neuspokojuje emocionálne potreby svojich členov, neposkytuje istotu a vhodné podmienky pre správny vývoj a rast detí. Inými slovami - neplní dôležité funkcie z hľadiska duševného zdravia samotných členov rodiny a celej spoločnosti.

Zdrojom porúch v takejto rodine sú poruchy vo vzťahu medzi rodičmi, ako aj ich nesprávny vzťah s vlastným „ja“ (to platí pre celé spektrum porúch osobnosti – od duševných chorôb až po závislosti, k citovej nezrelosti, nadmernej ctižiadostivosti a pod.) . Podľa koncepcie rodiny ako systému, keď je jeden z jej prvkov (matka, otec alebo ich vzťah) nefunkčný, dôsledky sa dotýkajú všetkých jej členov. Napríklad alkoholizmus otca negatívne ovplyvňuje vzťah s matkou, čo následne ničí pocit bezpečia dieťaťa a vystavuje ho dlhodobému stresu. Dôsledkom toho malý človiečik nezískava správne vzorce fungovania v rodine a spoločnosti, trápi ho neustály pocit ohrozenia, cíti sa menejcenný a bojí sa nadväzovať hlbšie vzťahy s ostatnými. Toto sú charakteristické príznaky syndrómu DDD - dospelé dieťa z dysfunkčnej rodiny.

Dôležité

Dysfunkčná rodina – vlastnosti

Charakteristické črty dysfunkčnej rodiny sú:

  • existencia „rodinného tajomstva“ – hanebného problému, ktorý chcú matka a otec za každú cenu utajiť, a preto svoje deti varujú, aby to nikomu nepovedali; deti, ktoré sa samy často hanbia, len zriedka oznamujú, že v ich bezprostrednom okolí nie je niečo v poriadku;
  • nedostatok ustálených rolí a vzorcov správania – pri absencii náležitej starostlivostirodičovskú rolu, matka často preberá rolu otca, starší súrodenci hrajú rolu rodičov vo vzťahu k mladšiemu;
  • nedostatok skutočnej komunikácie medzi členmi rodiny - vzájomné kontakty sú buď plné agresie a nevraživosti, alebo sú povrchné a predstavujú tichý súhlas s konfliktom;
  • rodina nevytvára podmienky pre rozvoj svojich členov, nie je tu miesto pre individualitu, je tu rezignácia na vlastné potreby v záujme zachovania súčasného stavu a utajenia rodiny;
  • neexistuje intimita a akceptovanie rôznych postojov a názorov;
  • neexistuje žiadne povolenie ukázať svoje pocity alebo slabosti, členovia sú nútení predstierať, že je všetko v poriadku.

Dysfunkčné správanie v rodine

Dysfunkčné správanie sa líši v závažnosti a škodlivosti. Dá sa však usúdiť, že ak sa jeden z nich vyskytuje v rodine neustále alebo často, máme dočinenia s dysfunkčnou rodinou. Najbežnejšie sú:

  • alkoholizmus otca alebo matky, drogová závislosť alebo iná závislosť;
  • domáce násilie vrátane fyzického, duševného, ​​sexuálneho a ekonomického násilia (na partnerovi aj deťoch);
  • prehnané nároky matky a/alebo otca na ich deti a s tým súvisiaca prehnaná prísnosť a nedostatok zhovievavosti;
  • emocionálne zneužívanie rodičmi (vydieranie detí, ich zneužívanie v konflikte s partnerom, nútenie postaviť sa na stranu);
  • emocionálny chlad rodičov a nezáujem o potreby detí;
  • nadmerná kontrola a nadmerná ochrana;
  • vystaviť dieťa pohľadom korupčného správania, napr. krádeže, drogovej závislosti, smilstva.

Kedy sa dysfunkčná rodina stáva patologickou?

Spomedzi vyššie uvedených dysfunkčných prejavov správania v rodine sú najzávažnejšie alkoholizmus, drogová závislosť, domáce násilie a zasahovanie dieťaťa alebo jeho nútenie pozorovať násilné činy alebo smilstvo. Možno ich považovať aj za determinanty patologickej rodiny. To znamená, že každú patologickú rodinu možno nazvať dysfunkčnou, no nie každá dysfunkčná rodina je postihnutá problémom patológie. Napríklad v situácii, keď rodičia robia zo svojich detí rukojemníkov vlastného konfliktu, zaťahujú ich do sporu a zároveň ich prehnane kontrolujú – možno takúto rodinu považovať za nefunkčnú, nie však patologickú. Stojí za to pripomenúť, že hranice medzi týmito dvoma pojmami nie sú ostré a dysfunkcia sa môže kedykoľvek zmeniť na patológiu

Kategórie:

Psychológia